Bratia Kocianovci mali vždy motorkami akoby počarované. Štefan, Dušan či Ján. Bolo to tak takmer v každej rodine, ktorej otec či matka pracovali vo vtedajších Považských strojárňach, či sa tam dostali, ako v Jánovom prípade, ako jazdci. Vďaka vtedajším dvom Šesťdňovým pišťala väčšina chlapčenských duší po motocykli. Tých, najmä na čierno, sa vďaka výrobe podarilo postaviť hlavne v okolitých obciach dosť. A to bol základ, na ktorom sa dalo stavať.
„K motorkám som pričuchol od malička, ako moji súrodenci. V strojárňach sa vyrábali popri bežných motocykloch aj tatrany. Po vojne som sa dostal vďaka výkonom do Strediska vrcholového športu vo Sverepci. Bolo tam mnoho jazdcov, z ktorých postupne vypadávali menej perspektívni. Jawa či Tatran, to všetko súviselo s menami Čunderlík, Šuška či Chovančík. Boli sme dobrá partia,“ spomína Ján Kocian. Hoci má päťdesiat preč, patrí medzi kmeťov, ktorí si motorku spod seba vziať len tak nenechajú. Hoci začínal ako endurák, napokon skončil pri motokrose.
„Boli to zlaté časy. Dosahovali sme dobré výsledky, čakali na príležitosť. Veľmi som sa kamarátil s Jožom Chovančíkom, ktorý bol pre nás vzorom, ale vedel aj poradiť. Keď som mal problém a spýtal som sa ho, ako ho vyriešim, vždy mi ukázal, ako mám ktoré úseky prechádzať. Vyhol som sa tak nepríjemným pádom či iným problémom. Jožo bol vždy ochotný pomôcť, bol to kamarát. Aj preto ma štvalo, že som sa ním nedostal do družstva na Šesťdňovú. Hoci som mal dobré výsledky, a skončil som v seriáli MČSSR druhý, prednosť dostali iní. Nemal som nikoho, kto by ma „potlačil“, kto by mi pomohol presadiť sa. To je jedna z mála čiernych stránok endura, na ktoré nerád spomínam,“ dodáva Jano. Hoci bol v 80. roku druhý v stovkách a o rok v stodvadsaťpäťkách tretí, nepomohlo to.
Po skončení druhej Šesťdňovej sa skončila aj výroba motocyklov, ktoré postupne nahrádzajú iné výroby. Jano skončil v stredisku a snažil sa jazdiť popri novom zamestnaní, ktoré nachádza vo Zväzarme ako mechanik služobných vozidiel. „Nahovorili ma na motokros. Prestúpil som do klubu v Súľove, kde som pôsobil až do roku 1992. Miro Ďurec mi vyšiel maximálne v ústrety. Dostal som dva motocykle, náhradný motor, pneumatiky... Získal som titul majstra v 125 ccm, darilo sa mi aj v ostatných ročníkoch, keď som sa dostal vždy na „bedňu“. Moju triedu zrušili, a ja som sa akurát vtedy rozhodol, že začnem stavať dom,“ dodáva Ján Kocian.
Nasledovala desaťročná prestávka, počas ktorej začal jazdiť jeho syn. „Jazdil country cross a enduro. V šestnástich mal úraz hlavy, o niečo neskôr si poranil na pretekoch na Orave hlavu. Pokračoval ďalej, no keď mal dvadsať jeden rokov, oženil sa a skončil. Namiesto neho som sa vrátil k motorkám ja! „ tvrdí Jano. Okrem majstrovstiev Slovenska MX ČZ, chodieva pravidelne do Strakoníc, na medzinárodné preteky pravidelne, kde súťaží cca 180 Čechov, Nemci, Holanďania, Belgičania – organizujú sa EP triedy CZ. Pred dvomi rokmi sa ako jediný Slovák kvalifikoval do súťaže do 50 rokov. Zo všetkých som sa kvalifikoval na 17. mieste. V hlavných pretekoch som skončil zo štyridsiatky na 15. a 18. mieste Už vtedy chceli odo mňa moju starú čezetu kúpiť,“ smeje sa Ján.
Janovi veľmi pomohli Ondrej Golian z Banskej Bystrice, manželka či mechanik Stanko Šaradin. Je to vzácny človek a dobrý technik. Vždy, keď dôjdem do cieľa, ma naháňa dolu z motorky, lebo už vie, čo treba opraviť. Nie je preňho problém, aby sme vymenili motor za dvadsať minút. Stále mi ukazuje, čo a ako na trati, v depe vie ako na to. „Do starého železa určite ešte nejdem! Necítim sa na to. Rodina to vie, a preto mi kúpila dvestovku KTM, vraj aby som sa mohol povoziť.“ ⋌(MK)
