rafiu však vynahradí všetky úskalia, ktoré musel pri jej získaní podstúpiť.
Ste poľovníkom i fotografom. Ktorá záľuba si vyžaduje väčšiu trpezlivosť?
- Určite fotografovanie. Zver musí prísť na určitú vzdialenosť, musí zaujať postoj, aby záber lahodil oku. Lov zveri je na väčšiu vzdialenosť. Vzrušenie je jedno, aj druhé. Rozdiel je v tom, že keď ulovím zver puškou, už je ulovená, no keď fotoaparátom, ešte vždy sa dá loviť. Ale stále je to o spustení spúšte.
Fotografovanie zveri nie je jednoduché, býva plachá. Koľko trvá jeden dobrý záber?
- Túto otázku dostávam často. Na to treba skutočne veľmi krátky čas. Ale čakanie na záber sú hodiny, dni, niekedy aj mesiace. Roky mi napríklad trvalo, kým sa mi podarilo nafotiť ručiaceho jeleňa. Chodil som do lesa počas jelenej ruje, avšak urobiť záber, s ktorým by som bol spokojný, trvalo vari pätnásť rokov. Niekedy sa stane, že čakám na jednu zver a odfotím inú. Samozrejme, že všetko uvítam, lebo v mojej databáze nechýba skoro už žiadna zver, ktorá u nás žije, okrem dropa fúzatého.
Aký máte pocit, keď sa vám podarí dobrý záber?
- To je ťažko opísať. Zrejme je to nejaký inštinkt, ale o dobrom zábere som vedel už pri klasickom fotoaparáte. Už pri šťuknutí spúšte som vedel, či je dobrý alebo zlý. Teraz je to jednoduchšie, pretože používam digitálny fotoaparát. Raz som si nebol istý, keď som v Tatrách z poľskej strany fotil tok tetrovov hoľniakov. Chodil som tam dva roky. Raz bola tma, inokedy som prišiel neskoro... Jednoducho, vždy niečo skomplikovalo dobrý záber. Až raz sa mi to podarilo. Fotil som ešte na klasiku. Keď som cvakol, akurát kohútik vzlietol. Myslel som si, že som urobil zlý záber. Keď som uvidel diapozitív, zistil som, že je to úžasná fotka. Bola aj ocenená.
Určite ste pri fotografovaní zažili aj vy veľa príhod...
- To je pravda, niektoré boli humorné, pri niektorých mi veru nebolo všetko jedno. Napríklad raz som išiel po lese a zbadal som malé diviača. Bolo celkom krotké. Dokonca som ho aj chytil, otočil, ako som potreboval a začal cvakať zábery. Zrazu sa objavila diviačica. Úplne som stŕpol. Už som čakal, že na mňa zaútočí, ale asi meter odo mňa zabrzdila a odišla. Vtedy som zistil, že zmizlo aj diviača. Asi vycítila, že jej potomok je už v bezpečí, tak ma nechala na pokoji. Teraz sa už na tom smejem, ale vtedy mi veru do smiechu nebolo.
Čo vás zlákalo k fotografovaniu zvierat?
- Láska k prírode. Keď som ako štvorročný pásol husi, prezeral som si pavúky, mravce. Neraz ma mama musela hľadať medzi brázdami, kde som ležal, lebo ma nebolo ani vidieť. Fotografujem od ôsmich rokov, keď mi otec kúpil prvý fotoaparát. A keďže ma príroda stále lákala, dal som sa aj k poľovníkom.
Ako radšej lovíte? Zbraňou či fotoaparátom?
- Aj, aj. Všetko má svoje čaro. V prvom rade som chcel byť poľovníkom, fotografovanie voľne žijúcej zveri prišlo neskôr. Ako fotograf amatér som sa zaujímal predtým o iné žánre. Bolo povzbudením, keď som získal prvé miesta na slovenskej úrovni, neskôr umiestnenia na medzinárodných súťažiach, napríklad Fotofórume, ktorého sa zúčastňujú fotografovia z viac ako tridsiatich štátov.
Niektoré zábery sa objavili aj vo vašej najnovšej knihe Lovci s pasom, ktorá je spestrená skutočnými príbehmi poľovníkov z rôznych kútov Slovenska. Čo vás k jej napísaniu inšpirovalo?
- Pri fotografovaní sa nezaobídem bez pomoci poľovníkov, veď zábery robím po celom Slovensku. Je pochopiteľné, že nemôžem poznať každý revír. Vždy ma niekto sprevádza. Náš rozhovor sa nekrúti len okolo zveri, ale je aj o rôznych zážitkoch. Prvou inšpiráciou však bol Jaro Dedič, ktorý mi raz rozprával príbeh. Doslova ho prežíval. Vtedy som si povedal, že by sa vyplatilo dať to aj na papier. Postupne pribúdali ďalšie zážitky, a tak som sa rozhodol vydať ich knižne. Priznám sa, nebolo to jednoduché, pretože som zameraný skôr na odborné články a fotografovanie. Musel som sa aj veľa učiť, ale som rád, pretože slovenskí poľovníci majú radi krásu i humor, a to všetko som sa snažil v knihe zachytiť.
Trvalo dlho, kým ste príhody zozbierali?
- Ani nie. Možno dlhšie trvalo napísanie (smiech). Ako som už spomínal, často navštevujem rôzne časti Slovenska a pri potulkách ma sprevádzajú poľovníci. Porozprávali mi mnoho príhod. Mňa však viac zaujali príhody, ktoré zažili so zahraničnými lovcami. Tí chodili na Slovensko ešte za totality. Boli to viac-menej sviatoční poľovníci, ktorí si mohli dovoliť uloviť jeleňa či medveďa. Boli aj takí, ktorí sa chceli len zabaviť s našimi peknými dievčatami alebo pochváliť trofejou, pričom im nezáležalo na tom, či ju zastrelia oni alebo ich sprievodca. Mrzí ma len jedno, že dvaja z mojich respondentov sa vydania knihy už nedožili.
Knihu dopĺňajú fotografie rôznych zvierat. Fotografovali ste ich špeciálne pre túto knihu?
- Nie. Pred pár rokmi som vydal publikáciu Skvosty slovenskej prírody, kde bolo viac ako 300 fotografií voľne žijúcej zveri. Stále mi však zostávali fotografie, ktoré som chcel publikovať. Tak som ich použil v tejto knihe.
Teraz sa začnete viac venovať poľovníctvu?
- Určite nie. Fotografovanie mi je stále blízke a stále je ešte množstvo záberov, ktoré môžem urobiť. Možno ich opäť vydám knižne, ale už nie v takej forme ako Lovci s pasom. Skôr ako publikáciu, ktorá by bola zameraná na pozorovanie zveri. Jedno beletristické spracovanie mi stačí. Oveľa príjemnejšie je sedieť s fotoaparátom na postriežke ako držať v ruke pero.
VIERA ŽALUDKOVÁ
