Zberateľky medailí končiť nechcú

l NA MAJSTROVSTVÁCH SVETA stredných škôl vo florbale v Trenčíne skončili dievčatá zo ZŠ Pruské bronzové v konkurencii vekovo starších a vyspelejších súperiek.

Láska na prvý pohľad
Začiatky florbalu v Pruskom majú krátku históriu. Stál pri nich učiteľ Miroslav Tarabík pred piatimi rokmi, keď dnešné úspešné deviatačky chodili do štvrtej triedy. „V našej telocvični hrali na turnaji Valašské Klobouky a pani učiteľka Benešová nás oslovila, či by sme to nechceli skúsiť. Dostali sme prvé hokejky a väčšinu z nás florbal chytil a dodnes si bez neho nevieme predstaviť voľné chvíle. Najprv sme hrávali iba sami medzi sebou, ale potom sme sa prihlásili na majstrovstvá Slovenska základných škôl. Hoci sa prvý zápas skončil remízou, šampionát sme vyhrali a to bola naša prvá ozajstná medaila. Niektoré staršie dievčatá, ktoré boli pri titule už chodia na stredné školy.
Každý rok sme sa prihlasovali na slovenský šampionát, s jedinou výnimkou, keď sa neorganizoval. Do zbierky pribudli ďalšie štyri tituly, posledný v decembri 2008. Vo finálovom turnaji sa nám darí, lebo najhorším doterajším umiestnením bolo prvé miesto,“ približuje začiatky počas spoločnej debaty s celým tímom Daniela Behancová, ktorú vybrali ako útočníčku do All stars.
Súperky mali rešpekt
Keď sa v Pruskom dozvedeli o možnosti zúčastniť sa kvalifikácie o postup na majstrovstvá sveta, neváhali ani chvíľu. „Boli sme si vedomí kvalít nášho tímu, ktorý je ostrieľaní v extraligových bojoch proti ženám. Štartovať mohli hráčky ročníka 1994, ktorých sme mali k dispozícii deväť a tri boli ešte iba ôsmačky. Favoritom boli žilinské gymnazistky, no my sme sa nebáli nikoho, skôr opak bol pravdou. Gymnázium Púchov na turnaj nenastúpilo. Po výhre nad Mikušovcami 17:0 na nás nestačili ani Žilinčanky, ktoré utrpeli prehru 0:11. Hoci Slovensko, ako usporiadajúca krajina, mohlo vyslať dve najlepšie družstvá, hráčky Žiliny povedali, že po zápase s nami zistili, že by na svetovú konkurenciu nestačili a neprihlásili sa,“ opisuje nie príliš tŕnistú cestu na šampionát tréner Vladimír Gábor.
Chýbala exotika
„Nebolo pre nás sklamaním, že turnaj je v Trenčíne, hoci radšej by sme cestovali do Švédska či Fínska. Boli sme preč z domu takmer týždeň. Sklamaním bolo, že na turnaji nehrali pôvodne prihlásené družstvá Nigérie a Číny. Na dievčatá z Afriky sme sa tešili, ako sa s nimi odfotografujeme, ale nedostali víza. Prečo neprišla Čína, to sme sa nedozvedeli. Chýbali aj Fínky, Švajčiarky a Nemky. Pôvodne sa malo hrať v skupinách, ale keď ostalo iba šesť družstiev, hral každý s každým a prví štyria postupovali do semifinále,“ pridáva sa Janka Trošková, ktorá sa dostala do výberu All stars ako obranca.
Prvý cieľ splnený
„O súperkách sme veľa správ nemali, jasné bolo, že Švédky sú suverénne najlepšie. Dievčatá z Gruzínska sme považovali za najslabšieho súpera, na Holanďanky sme si verili. Češiek sme sa báli a s Ruskami to bolo podobné. Cieľom bolo v základnej skupine skončiť druhé alebo tretie, čím by sme sa vyhli severankám. Po výhre 6:1 nad Prahou sme sa upokojili, lebo rešpekt zo súperiek bol veľký. Po prvých góloch v ich sieti opadol a začali sme veriť v medailu. Nasledoval zápas s najslabším tímom, s Gruzínčankami. Vytvorili sme dva rekordy šampionátu, keď sme ich rozdrvili 27:1 a Daniela Behancová dala v tomto zápase jedenásť gólov, ku ktorým priadla štyri prihrávky. Skórovali takmer všetky okrem brankárky. Proti Ruskám to bol ťažký zápas, ich hráčky boli fyzicky vyspelé, typické „ruské mašiny“. K bráne sme ich veľmi nepúšťali a streľba zdiaľky k výhre neviedla. Hoci v závere znížili na 3:2, nevyužili presilovku a bolo jasné, že ďalej pôjdeme z druhej priečky,“ opisujú hráčky začiatok turnaja.
Iná váhová kategória
„Na zápas so Švédkami nastupovali dievčatá s rešpektom, pretože severanky naložili každému, čo doň vošlo a v celom turnaji inkasovali iba jediný gól od Rusiek (9:1). Nechceli sme utrpieť debakel, ale dievčatá ma milo prekvapili. Mali dostatok šancí, no skvelú brankárku sa im prekonať nepodarilo, aj keď viackrát pri nej stálo šťastie.
Västeras dominoval výbornou obranou a ich behavá hra s fantasticky presnou streľbou na nás platila. Po prehre 0:7 nás čakal posledný duel s Holanďankami, ktorý už nič neriešil. Na dievčatách to bolo vidieť, podali najhorší výkon, avšak vyhrali jasne 7:0,“ konštatuje tréner.
Vyhral šťastnejší, nie lepší
„Semifinále s Ruskami bolo opäť vyrovnané, dlho to vyzeralo nádejne. Dali sme vedúci gól, ale súperky v polovici druhého polčasu vyrovnali. Šance mali oba celky, no my sme ich mali viac. Niekoľkokrát loptička skákala po bránkovej čiare, chýbali centimetre alebo pevnejšia ruka. Po remíze sme sa spoliehali na nájazdy, pri ktorých som za roky, čo chytám, ešte nikdy neinkasovala. Dve minúty pred koncom sme nedali pozor a dostali „hlúpy" gól od nebránenej Rusky a finále bolo fuč. Boli sme smutné, nechýbali ani slzy. Aj keď spoluhráčky veľmi na nájazdy nechceli ísť, verili, že ak ja všetky chytím, aspoň jednu by dokázali minimálne premeniť,“ pridáva svoje postrehy brankárka Janka Hudecová.
Bielomodrý bronz
Od semifinále nastupovali dievčatá pomaľované bielomodrými farbami. „Vymyslel to tréner, ale nepridal sa k nám. Boli sme jediné, kto sa na to dal, až vo finále nás napodobňovali chlapci zo Žiliny. V súboji o bronz nás znova čakali Češky. Obavy neboli, mali sme ich prečítané a bez problémov sme po výhre 3:0 získali bronz. Radosť bola veľká, podelili sme sa o ňu s našimi vernými fanúšikmi. Mali sme ich najviac, prišli rodičia, známi, učitelia, starosta, farár. Povzbudzovali, mali trubky, vlajky, transparenty, boli najlepší. Žiadne iné družstvo sa nemohlo podobnou kulisou pochváliť, ani domáci, na ktorých chodilo iba zopár divákov,“ poďakovali dievčatá jednohlasne všetkým za podporu.
Posúchy áno, diskotéka nie
Hráčky nežili na šampionáte iba florbalom. „Mali sme aj voľno, boli sme v Maxe a povinne aj na Trenčianskom hrade. Keď bol večer národov, každá výprava mala svoje stoly, na ktorých malo byť niečo, čo ich vystihuje. Všetkým, najmä chlapcom, veľmi chutili naše posúchy. Ostatné výpravy nepriniesli nič. Boli aj diskotéky, ale tréner nám prvú zatrhol, lebo na druhý deň sa hralo s Ruskami o finále. Po skončení turnaja sme si už zatancovali, lebo už bolo po všetkom. O úspechy sa zaslúžili pod vedením trénera Vladimíra Gábora, Dominika Hlaváčová, Miška Šponiarová, Daniela Behancová, Janka Hudecová, Dominika Florišová, Janka Trošková, Mária Mikolášová, Radka Ilončiaková, Nikola Dúžeková, Simona Baginová, Dominika Vavrincová.
Odložené oslavy a postup
Bronz sa v Pruskom po návrate neoslavoval. „Na druhý deň čakalo dievčatá štvrťfinále play off extraligy s Hurikánom Bratislava. Po výhre v sobotu 7:5 dievčatá zabrali aj v nedeľu a zvíťazili 8:3. Teraz na nás v semifinále čaká Dragons Bratislava. Nikdy sme nad ním nevyhrali, v sezóne sme prehrali 2:6 a 4:10, ale veľa dievčat bolo chorých. Boli by sme veľmi radi, ak by sme aspoň jeden z dvoch zápasov v Bratislave vyhrali, aby sa hral tretí duel u nás. Neboli by sme proti, keby sa podarilo vyhrať oba duely. Ak sa podarí postúpiť, s najväčšou pravdepodobnosťou by nás vo finále čakala Žilina, na ktorú si hráčky veria viac, hoci v sezóne s ňou prehrali 1:2 a 4:6. V prípade semifinálového neúspechu sa sezóna pre nás končí a s najväčšou pravdepodobnosťou získame bronz, ak Žilina nezaváha, lebo o treťom mieste rozhoduje lepšie umiestnenie po základnej časti,“ vysvetľuje V. Gábor.
Spolužiačky nie, spoluhráčky áno
Čo bude po úspešnej sezóne s mladučkým kolektívom, nie je isté. Väčšina dievčat, ktoré po majstrovstvách sveta a play off čakali deviatacke monitory, sa v jeseni rozpŕchne po rôznych stredných školách. „Aj keď budeme študovať v Ilave, Dubnici, Trenčíne či Pruskom, florbal budeme hrávať naďalej za ženy Pruského. Florbal je šport, ktorý nám vypĺňa voľný čas, dosiahli sme viacero úspechov a chceme dosiahnuť ďalšie. Motiváciou je aj účasť v reprezentácii či získanie zahraničného angažmá,“ veria úspešné Pruštianky.
Florbal v Pruskom nekončí
V telocvični v Pruskom možno znova vyrastie ďalšia generácia florbalistiek. Na súčasné sa priaznivci z obce, ale aj Bohuníc či Podvažia, odkiaľ hráčky pochádzajú, môžu chodiť dívať do neďalekej Dubnice, kde hrajú extraligu. Možno nie je ďaleko čas, keď prekonajú tohtoročnú sezónu, v ktorej s najväčšou pravdepodobnosťou získajú po slovenskom školskom zlate a stredoškolskom svetovom bronze aj ženskú extraligovú medailu. ⋌
⋌JOZEF ŠPROCHA