Už ako chlapca ho zaujal futbal, ale keďže žiacke družstvo v obci nebolo, na ozajstné zápasy musel čakať až do dorasteneckého veku. „Stano Meliš, môj rovesník, mal organizačný talent a vybavoval všetko potrebné okolo zápasov. Ja som hrával najnižšiu súťaž v útoku. Hrávali sme na mieste, kde je dnešné ihrisko, kabíny neboli, a tak sme sa prezliekali na protiľahlom brehu. Potom som prešiel medzi mužov, kde sa hrala rovnako najnižšia súťaž. Keď sa začali problémy s očami, s aktívnym futbalom bol koniec. Prehovorili ma, aby som sa stal rozhodcom. Na škvare v Považskej Bystrici sme behali šprinty, vytrvalostný beh a po teórii som mohol začať s rozhodovaním. Auto nebolo, tak som cestoval na bicykli, autobusom či vlakom,“ hovorí oslávenec.
Aj rozhodcovská kariéra Milana Staňa netrvala dlho. „Nebola v tom nechuť, rozhodoval som rád a väčšie problémy neboli. Vrcholom rozhodcovskej kariéry prišiel na 1. mája. V Púchove som pískal zápas domáceho béčka a na hlavný zápas ma určili na čiaru k hlavnému Obtulovičovi. Hral sa zápas Púchov – Sparta Praha, ktorý slávne mužstvo hralo ako súčasť odstupného za Františka Chovanca, ktorý prestúpil práve do Sparty. Z vtedajších výborných hráčov mi v mysli utkvel kapitán a reprezentant Vojta. Po dvoch rokoch aktívnej činnosti som si našiel frajerku a oženil som sa. Neznamenalo to koniec s futbalom, lebo na zápasy sme chodili spolu a neskôr začali chodiť aj deti“.
Po hráčskej a rozhodcovskej kariére bola na rade funkcionárska. „Nebohý predseda Janko Behan ma oslovil, či by som nerobil pokladníka. Nemal som problémy s papierovou robotou, a tak neskôr pribudla aj funkcia tajomníka. Po zdravotných problémoch som sa rozhodol, že funkciu prenechám mladším a v sedemdesiatke končím. Podobne je to aj s funkciou hlásateľa, ktorú robím od postupu do V. ligy. Podmienkou bolo mať hlásateľa, oslovili ma a už mi to prischlo. Hlásenie ma bavilo,“ hovorí Milanko, ktorý okrem futbalu mal na starosti pred nežnou revolúciou v obci dnes už neexistujúcu knižnicu.
K futbalu priviedol aj svojich dvoch synov. Daniela, ktorý dnes trénuje žiakov a Martina, prezývaného magister. Mladší zo synov patril dlhé roky k najlepším strelcom, ale pre ťahajúce sa zdravotné problémy jeho kariéra mala prestávky. Milanko by sa potešil aj vnukovi, ale zatiaľ má tri vnučky a čoskoro by mala pribudnúť ďalšia.
Na oslávenca nezabudli ani v klube. Prezident Pavol Puček mu odovzdal dres s číslom 70 a menovkou Milanko Staňo, ďakovný list a darček.
Milanko s funkciami v klube skončil, ale na futbal bude chodiť naďalej. „Teraz si budem zápasy už iba vychutnávať. Jedna funkcia mi ostane, naďalej budem robiť komentáre z domá- cich zápasov do Obzoru,“ dodáva.
Spolu so všetkými, ktorí Milanka poznajú, mu aj v mene našej redakcie želáme veľa zdravia a mnoho nielen futbalovej radosti. ⋌(JŠ)
