kou na olympiádu do Vancouveru. Kto bude Ivanu nasledovať? Možno Sabinka Drábová, ktorá vyhrala svoj prvý titul majsterky v živote.
Sabina pochádza z rodiny, ktorá má k ľadu blízko, no v Púchove krasokorčuľovaniu nikdy kvety príliš nekvitli.
Otec Rudolf hrával dlhé roky hokej a na sklonku kariéry začal trénovať mužov Púchova. Tí sa, bohužiaľ, cez baráž s Breznom do I. ligy neprebojovali. Dá sa teda povedať, že môže mať aspoň na chvíľku mimohokejové starosti.
Poháre pre obe
Po sezóne majú aj jeho dcéry starosti, ale príjemné, odovzdávanie pohárov pre najlepších v Slovenskom pohári v krasokorčuľovaní. Do Žiliny pozvali iba víťazov.
V kategórii starších nádejí - dievčat si ho odnesie Sabinka Drábová, v kategórii Interpretačné korčuľovanie B-mladšie dievčatá jej sestra Nikoleta. Po odovzdaní cien nasledovala šou Jevgenija Pľuščenka. Ocenenie oboch dievčat potešilo otca i maminu. „Poteší to. Ak sa dobre a kvalitne trénuje, výsledky sa dostavia,“ tvrdí otec Rudo. Začína spomínať na začiatky oboch dcér, aj keď ich „príchod“ na ľad nebol rovnaký.
Asi po roku, keď začala trénovať Sabina, sa rodičia dozvedeli o klube, ktorý je v Trenčíne. Začali chodiť na tréningy tam. Po dvoch rokoch sa k Sabine pridala Nikoleta. „Pamätám sa na prvé preteky, ktoré boli jej väčšou súťažou. Bolo to v Košiciach v novembri 2006 a ona, na našu radosť a prekvapenie, zvíťazila,“ spomína otec.
Z kurtu prešla na ľad
Desaťročná Sabina sa upísala krasokorčuľovaniu od mala. „Chodili sme na verejné korčuľovanie, na ľade sa jej páčilo,“ približuje nedávnu históriu otec. V Púchove vznikol v tom čase aj krúžok, no deti nemali stáleho trénera. Zo začiatku sa jej venovala mama, ktorá ju vlastne ku krasokorčuľovaniu priviedla. O dva roky staršia Nikola dala prednosť tenisu. „Vedela hodiť aj raketu, videl som ju aj uroniť slzu. Chodievala s nami na klzisko, neskôr aj do Trenčína. Raz mi povedala, že s tenisom končí a skúsi krasokorčuľovanie. Nenamietal som nič. Obe dcéry vedia, čo ich čaká, čo musia robiť a čo obetovať. Ani raz mi nepovedali, že sa na to vykašľú, alebo že by si chceli dať pauzu,“ myslí si otec Rudo.
Zázemie majú v rodine i škole
To sa snaží vytvoriť nielen rodina doma, ale aj základná škola, do ktorej dievčatá chodia. „Na úkor školy nemôže ísť nič! Trvám na tom. Dievčatá sa musia učiť, ale problémy im to nerobí. Na vysvedčení sú vždy jednotky a dvojky. Vedia, že sa učia pre seba. Stačí jedno zaváhanie alebo nevinné zranenie, ktoré vám ukončí kariéru, a čo potom? Obe pôjde ďalej do školy, no netušíme, ako budeme tento problém riešiť. Na športovú školu, kde nie je krasokorčuľovanie ich dať nechceme, na gymnáziu to bude ťažké...
Cestovanie za ľadom
Chodenie za ľadom je u krasokorčuliarov „normálne“. „Ak nie je voľno v Trenčíne, ide sa do Trnavy, Piešťan či Bratislavy. Ak sa ide do Bratislavy, cestujeme najmä kvôli ruskému trénerovi Vladimírovi Dvojnikovovi. Dievčatá si naňho zvykli, on si ich vybral. Rešpektujú ho, čo sa podpisuje aj na ich výkonoch. Všetko stojí peniaze a zaberie množstvo času. A to ešte nehovorím o sústredeniach. Nimi, cez leto, začína celý cyklus prípravy. Začíname v Trenčíne, po týždni ideme do Piešťan, potom do Žiliny. Prázdniny sa tak začínajú dievčatám až v auguste,“ tvrdí Rudo.
Ovocie a pády
„Keď skončila Nikoleta po dvo- jitom rittbergerovi na JIS-ke, báli sme sa, že následky nenechajú na seba dlho čakať, a že skončí. Zaskočila nás, keď sa hneď pýtala na ľad,“ tvrdí otec. Odmenou za dvojročnú drinu bolo striebro v jej kategórii v Liptovskom Mikuláši. Sabina si počínala ešte lepšie a vyhrala. Dobre sa jej vodilo aj vlani na pretekoch vo Viedni, kde v konkurencii takmer päťdesiatky pretekárok z celej Európy skončila siedma. „Budeme sa chcieť ukázať vo svete. Je to šport, kedy deti v šestnástich rokoch siahajú na šampionátoch na tituly. Zenit výkonnosti krasokorčuliara je niekde inde ako hokejistu, ktorý hrá aj do štyridsiatky,“ rozmýšľa nahlas R. Dráb.
Trénerka a olympionička
Ak sa dievčat opýtate na vzory, dá sa zistiť, akou cestou chcú v krasokorčuľovaní pokračovať. „Mojím vzorom je posledná majsterka sveta Yu-Na Kim. A kam by som sa chcela s týmto športom dostať? Začnem majstrovstvami Európy, po nich majstrovstvá sveta a snom každého športovca je olympiáda. Ale to všetko je ešte ďaleko,“ tvrdí Sabina.
Jej staršia sestra vraj vzor nemá. „Nie, nemám. Hoci máme so sestrou spoločné záujmy, gymnastika, tanec, hudba alebo zvieratá, mám iné plány a ciele. Chcela by som sa stať trénerkou krasokorčuľovania,“ konštatuje Nikola.
Kilometre a kostýmy
Rátať množstvo najazdených kilometrov za ľadom či pretekmi nemá zmysel. Rodina vie, že ich je veľa, no zatiaľ všetko klape, ako má, a všetci sú spokojní. Sabina prejde do vyššej kategórie, kde ju čakajú zdatné súperky a aj iný spôsob hodnotenia. Rozhodovať v nej bude nielen výkon. Pomôcť môže i výber kostýmov. „Tie šije manželka, ktorá vychádza z poznámok trénera. Ten najskôr vyberie hudbu, na ktorú sa bude jazdiť, a potom, aby sa vystihlo všetko, navrhne sa kostým,“ dodáva otec, ktorý tvrdí, že kostým umocňuje výsledný efekt.
Všetky deti sa tešia na letné prázdniny, pre desaťročnú Sabinu a trinásťročnú Nikoletu sa však začnú neskôr. Najprv prichádza na rad letná príprava. Čo prinesie dievčatám? Tréner i rodičia veria, že len to najlepšie, čo ich posunie dopredu. V Sabininom prípade možno aj k jednej z nadchádzajúcich zimných olympiád.
⋌MILAN KOVÁČIK
