Ako tento vzťah vznikol a ako sa rozvíja sme sa spýtali Mgr. Pavla Vitka, rodáka z Malých Ledníc, ktorý na ministerstve pôsobí ako štátny radca a zároveň šéfredaktor redakcie OBRANA.
Kedy začala spolupráca medzi ministerstvom obrany a detským domovom v Domaniži?
- Bolo to v roku 1998 po mojom príchode na ministerstvo obrany. Predchádzala tomu však už naša viacročná spolupráca s vtedajším skvelým riaditeľom domova a kedysi aj mojím riaditeľom Základnej školy v Domaniži Miroslavom Šimkom, pričom ja som vtedy pracoval v civilných médiách.
V čom spočíva podstata tohto partnerstva?
- V úprimnom záujme. Ostatné je následok. A konkrétne? Deti sa tešia, teda aspoň tak nám to hovoria, na každoročné pozvanie na celoslovenský Deň detí s armádou. Bol už vo všetkých kútoch Slovenska a tento rok sa uskutoční 30. mája v Bytči.
Tiež ich každoročne pozývame na Deň otvorených dverí na ministerstve obrany, kde sú našimi, takpovediac, VIP hosťami. Domov navštívilo niekoľko ministrov či štátnych tajomníkov nášho ministerstva. Deti si možno spomínajú na potkana, papagája či psíka, ktorých im darovali.
Tiež sa nám, okrem iného, podarilo ako prvej zahraničnej krajine získať výťažok z tradičnej predvianočnej humanitárnej akcie žien v NATO. V domove za tých 150-tisíc frankov vybudovali kuchynku. Myslím si však, že viac ide o osobný kontakt. Od besied s vojakmi, vrátane strelieb či ukážok výcviku, až po mediálne tréningy.
Mediálne tréningy sú novinkou, nie?
- Veci súvisiace s médiami som učil na pár školách a pred pár týždňami sme si mediálne nácviky prvý raz vyskúšali aj v domove. Hoci sme sa ťažko rozbiehali, nakoniec pri tom bolo kopu smiechu. Pre deti bolo zaujímavé vyskúšať si pred kamerou zahlásenie správy, odpovedať na otázky v rozhovore s novinárom či byť hosťom redak-čnej alebo tlačovej besedy.
Rozhodol sa niektorý z chovancov domova pod dojmom zážitkov s vojakmi pre prácu v armáde?
- Absolútne nám v tomto prípade nejde o nábor. Pravda, iste nás potešilo, keď napríklad Ľudo Ernek začal obliekať vojenskú uniformu a slúžil dokonca aj v Iraku. Opakujem však, toto nie je dôležité. Hlavné je, či deti majú z našich stretnutí dobrý pocit, zábavu a azda trochu inšpirácie do života. V tom zmysle, že každý úspech si vyžaduje úsilie a že ísť za svojím cieľom sa aj napriek problémom alebo neľahkej východiskovej pozícii oplatí.
