Aj toto je obraz, ktorý sa nám naskytol v Papradne pri návšteve skutočného kováča Juraja Šamaja.
Vzťah k železu získal Juraj po otcovi, ktorý bol taktiež kováčom. „Už ako malý chlapec som sa tmolil po dielni a podával náradie. Otec ma vždy zamestnal niečím užitočným. Podával som kladivá, náradie, čistil podkovy na podkúvanie, robil, čo bolo treba. Každá činnosť bola pre mňa školou do života,“ spomína Juraj a prináša z domu prvé drobné výtvory.
K väčším veciam sa dostal až neskôr. Dôkazom toho bola majstrovsky vyhotovená lavica v tôni košatého stromu.
Strojár áno aj nie
Juraj vyštudoval „strojarinu“, ale živiť sa ňou nechcel. Oveľa viac ho lákalo kováčske remeslo. „Stroje sú hlučné. Človek si nepočuje vlastné slovo. Ja pri práci rád premýšľam nad rôznymi vecami,“ vysvetľuje.
Železo je pre kováča, ako pre mnohých ľudí, kus chladného kovu. Materiál, ktorý niečo stojí a musí sa opracovať. Až keď do neho vdýchne dušu, zanechá na ňom svoju pečať, ho považuje za dielo. V kováčskej vyhni zohráva dôležitú úlohu fantázia. Bez nej by dielo nebolo dielom. Kováč Juraj čerpá inšpiráciu v prírode. Keď má voľno, naštartuje svoje Enduro a ide do hory na hríby. Zastaví na najbližšom kopci, premýšľa a vymýšľa, až napokon vymyslí niečo originálne. Manželka si už zvykla na to, že hríbov do kapustnice sa od svojho muža nedočká.
Zyčajne sa domov vracia s prázdnym košíkom, ale zato kľudný a vyrovnaný. „Práce je veľa, odpočinku menej, ale hlavne, že sme zdraví,“ konštatuje Juraj, pričom ukazuje na zábradlie, ktoré bude onedlho zdobiť balkón rodinného domu.
Všetky náradia na kolene
Aj keď „strojárinou“ sa Juraj živiť nechcel, odborníka v tejto oblasti v sebe nezaprie. Pyšne ukazuje náradia, ktoré si zhotovil sám, bez výkresu, len podľa náčrtu. Píla, brúska, lis, rozbrusovačka, malá brúska... Raz darmo, strojárstvo bolo v tomto regióne dominantnou celé desaťročia. Máme tu šikovných ľudí, ktorí dokážu vyrobiť aj nemožné.
Majster aj zberateľ v jednom
Ku kováčstvu patrí neodmysliteľne oheň. Juraj sa s ním skamarátil. Rešpektujú sa navzájom. Aj keď tvrdí, že pre bolesť sa niekedy ani lyžicou nenaje, na tvrdú prácu si zvykol. Z jeho rúk vychádzajú umelecké brány, ploty, zábradlia, lavičky, náradia... Jediné, čo v dielni nevidieť, sú podkovy na konské kopytá. A dôvod? „Nerád ubližujem zvieratám. Už ako dieťa som z toho mával zvláštne pocity, a tie ma dodnes neopustili,“ dodáva.
Majster Juraj je nielen kováčom, ale aj zberateľom. Na pozemku má celú zbierku mlynských kameňov, z ktorých jeden mlel ešte za čias Františka Jozefa a cisárovnej Sissi. Aj takto sa snaží zanechať odkaz budúcim generáciám, ktorým už klasické remeslá hovoria len veľmi málo.
⋌DANA VALACHOVÁ
