BELUŠA. Bývalí žiaci základnej školy prekvapili seba i svojich bývalých učiteľov. Po polstoročí ich prišlo na stretnutie päťdesiat. „Vek sa na nás podpísal, a my sa tomu nebránime. Starých fotografií, na ktorých sme zo školských čias, tu zopár koluje, ale viac je tých rodinných. Deti, vnúčence, rodiny, svadby dcér či synov. Pri niektorých srdce zaplesá, pri iných zosmutnie, pretože viacero spolužiačok žije samo, ovdoveli. Ale taký je život,“ usmiala sa spoluorganizátorka stretnutia Irenka Hlaváčová zo Slopnej.
Spolupráca školy a rodiny
Jozef Ptáček bol triednym učiteľom v ôsmej triede. „V Kočkovciach som začal učiť v päťdesiatom roku. O dva roky neskôr som odišiel do Beluše. Tam som zostal osem rokov a moje ďalšie kroky viedli do Púchova. V miestnej škole som robil desať rokov zástupcu riaditeľa. Napokon som skončil v Považskej Bystrici. Ako školský inšpektor a vedúci pedagogického strediska som pracoval dvadsaťdva a pol roka. Akí boli žiaci? Veľmi snaživí! Chceli niečo dosiahnuť, na rozdiel od detí v neskoršom období, keď sa spoliehali na známosti. Viacerí z nich dosiahli významné postavenia. Stali sa z nich lekári, inžinieri, pedagógovia... Stretám sa občas s niektorými. Keď ma oslovia, musím pouvažovať, o koho ide. To viete, roky... Veľmi dobre fungovala spolupráca učiteľov a rodiny, neboli vypuklé problémy, ako krádeže, bitky,“ skonštatoval bývalý triedny.
Mali ich na očiach
V Beluši sa narodila, študovala, učila a býva dodnes. Elena Bakošová zasvätila život miestnej škole od šiestich rokov, keď po prvý raz prekročila ako žiačka jej prah. Neskôr sa vrátila ako učiteľka. „Bola som im triedna v prvej triede. Aj potom som niektoré triedy učila, mala som ich, takpovediac, na očiach,“ zaspomínala si. „Bola spravodlivá a veľa nás naučila,“ tvrdia bývalé žiačky, ukazujúc na prvú školskú fotografiu.
„Boli veľmi poslušní a disciplinovaní. Učila som ich ruštinu, telocvik a výtvarnú výchovu. Prekvapili ma, v akom počte sa dokázali stretnúť. Keď som povedala bývalým kolegyniam, kam idem, nechceli mi veriť. Závideli mi, že si na mňa spomenuli bývalí žiaci,“ konštatuje Mária Vavríková, ktorá býva v Bratislave.
Spomenuli si i na bývalého riaditeľa
Počas učiteľskej praxe mal v triedach 1174 prvákov, z ktorých už vraj 81 zomrelo. Učiteľ a riaditeľ školy vo Visolajoch, kam chodili žiaci na prvý stupeň, Jozef Paškala má osemdesiat rokov. Spomína na prácu v milovanej škole i brigády na Priehrade mládeže, kde sa naučil zvárať. „Pred Šesťdňovou v Považskej Bystrici som bol zvárať na vodovode z Manínskej úžiny, ale robil som napríklad aj na diaľnici pri Važci. Venoval som sa divadlu, mal som dobrých pomocníkov, rodičov. Boli sme dosť tvrdí, ale za tie roky si pamätám len na dvoch kriminálnikov, aj to iba takých – polovičných. Som rád, že ma pozvali, hoci po niekoľkých ročníkoch odišli do Beluše. Nezabudli na mňa,“ spojil prítomnosť s minulosťou bývalý riaditeľ školy vo Visolajoch.
Dávna myšlienka
S myšlienkou zorganizovať stretnutie sa Augustín Belobrad pohrával už dávno. Asi 23 rokov robil predsedu ZRPŠ, v jasliach, škôlke a škole, a už vtedy rozmýšľal ako na to. „Pripravil som rodinné stretnutie, kde nás bolo 140. Náhoda chcela, aby som pred štyrmi rokmi ležal na JIS-ke po infarkte. Pani doktorka mi po vizite začala tykať, spýtala sa ma, či ju už nepoznám. Bola to naša najlepšia žiačka Mária Černušková. Pamätám sa, že sme mávali na laviciach špulky s vlajočkou, ktoré boli určené pre najlepších žiakov. Ona ju mala pred sebou takmer stále, podobne ako z chlapcov - Jaroslav Ondráček. Som už na dôchodku, času je nazvyš. Tak som sa dal na to, ale bol to problém. Zvlášť zohnať dievčatá, ktoré zmenili mená. Niektorí pomreli, ale prišlo nás viac ako päťdesiat a niekoľko učiteľov, čo je určite rarita,“ hovorí organizátor stretnutia Belobrad.
Spolužiak cestovateľ
Z Českých Budejovíc pricestoval Jaroslav Ondráček. „Doma hovorím po česky, tak som snáď aj trošku slovensky pozabudol,“ tvrdil s úsmevom známy biológ. Biológia ho zaujímala odmalička. Prischla mu takmer na celý život. „Preliezol“ s ňou takmer celý svet. „Snažil som sa byť biológom, aj keď moja biokariéra netrvá až dodnes. Po vyštudovaní Karlovej univerzity som pracoval dvadsaťpäť rokov v Českej akadémii vied. Neskôr som založil vlastnú firmu, a potom som pôsobil rok ako profesor v Madride. Napokon som s kolegom z ruskej akadémie založil spoločnosť na distribúciu kancelárskych potrieb, no na biológiu som nezanevrel. Mám doma desaťtisíc litrov vody v morských akváriách. Korály, ryby či bezstavovce... Tým sa bavím dnes,“ dodal J. Ondráček.
Dobrá zábava, výmena adries a telefónnych čísiel. Tak skončilo stretnutie absolventov základnej školy, ktorí z nej odišli pred päťdesiatimi rokmi. Stretnú sa takto ešte niekedy?
⋌MILAN KOVÁČIK
