Čo vás motivovalo k zapojeniu sa do programu nadácie?
- V škole učím prvý rok. Hneď na začiatku som zistila, že deti sú tvorivé a aktívne a majú rady divadlo. Nedalo mi, aby som im neponúkla niečo netradičné, čo ich bude motivovať a najmä baviť. Predostrela som tento zámer rodičom, ktorí ho uvítali, a tak sme sa mohli pustiť do prípravy projektu.
Na čo bol projekt zameraný?
- Na netradičné a projektové vyučovanie, pričom nosnou témou boli rozprávky. Bol určený pre žiakov piateho ročníka s tým, že sa do neho zapojili aj druháci. Našou úlohou bolo, aby žiaci zobrazovali určité reálne i vymyslené situácie, mali možnosť zahrať si úlohy a súčasne získať niektoré techniky potrebné k životu. Zhrnúť to môžem tak, že najprv pozorovali, potom nacvičovali a napokon to premietli do praxe. Najskôr sme s deťmi išli do žilinského divadla na hru Gulliverove cesty. Potom k nám prišli študenti Gymnázia z Považskej Bystrice s divadielkom Výzva a nakoniec sme spracovali niekoľko rozprávok, s ktorými sa predstavili aj svojim spolužiakom. Napríklad s dramatizáciou rozprávky Laktibrada sa predstavili žiakom II. B.
Ako ste projekt realizovali?
- V rámci vyučovania jednotlivo na hodinách slovenskej literatúry, čítania, dejepisu, anglického jazyka, podpory zdravia, výtvarnej výchovy a geografie. Ďalšia časť bola formou netradičného projektového vyučovania v trojhodinových blokoch a nakoniec dvojdňovým kurzom v „Divadelnej škole“. Z piateho ročníka sa do neho zapojilo 21 žiakov a z druhého ročníka 16 žiakov. Je pochopiteľné, že jeden človek by to len ťažko zvládol. Na realizácii projektu, ktorý trval od decembra do apríla, sa zúčastnilo šesť učiteľov, spomenúť môžem napríklad Miroslavu Kristínovú, triednu učiteľku druhákov či učiteľku výtvarnej výchovy Zuzanu Briestenskú.
Spomínali ste, že cieľom bolo deti motivovať. Podarilo sa tento zámer splniť?
- Nielen to. Sledovali sme ním šesť cieľov v zmysle motta Tvorivosť a iniciatíva humanizuje školu na všetkých úrovniach, a o to nám, učiteľom, v projekte Dajme hlavy dohromady, išlo.
Najdôležitejším cieľom bolo podporiť inovatívne prístupy a postupy vo vyučovaní, vyskúšať moderné vyučovacie metódy práce. Veľkou výhodou bolo, že vyučovacia hodina nebola časovo obmedzená a pevne stanovená, a preto neobmedzovala učiteľov a žiakov v tvorivosti. Blokové vyučovanie sa tak stalo pre našich žiakov oveľa zaujímavejším a atraktívnym. Deti sa aktívne zapájali do poznávacieho procesu. Vytvárali sme buď otvorené, problémové alebo dramatizačné scenáre. Tie boli len rámcové a dotvárali ich žiaci počas riešenia úlohy. Museli napríklad vymyslieť zakončenie rozprávky Prešibaný Pinocchio podľa vlastnej predstavy alebo zdramatizovať prozaický text O medveďovi, ktorý vedel premýšľať. Prínosom bolo, že do netradičného vyučovania sa zapájali aj „neučitelia“ - rodičia, starí rodičia, študenti, spisovateľka, podnikateľka, profesorka slovenského jazyka. To platí aj o zmene prostredia, že deti stále neboli v tej istej triede, ale napríklad v školskom klube, počítačovej učebni, školskej knižnici, na salaši, či v “Divadelnej škole“ v rekreačnom zariadení na Priedhorí. Práve v divadelnej škole mali možnosť zhodnotiť šikovnosť svojich detí aj rodičia. Škoda, že neprišli viacerí.
V čom vidíte najväčší prínos?
- Tento projekt sa uskutočnil vďaka programu „Školy pre budúcnosť“ Konta Orange, n.f. Pedagógom umožnil pozorovať deti pri netradičnom vyučovaní, aké sú úspešné pri práci. Ako sa im darí, objavujú, skúmajú, tešia sa zo svojich úspechov, prichádzajú s novými nápadmi. Škola sa tak na chvíľu stala praktickou školou pre deti. Dôležité bolo aj to, že všetci vyučujúci, zapojení v projekte, aktívne spolupracovali a veľmi nám pomohla ústretovosť vedenia školy.
Boli aj negatíva?
- Nie, azda možno len to, že do divadelnej školy neprišli všetci rodičia, takže deti boli trochu sklamané, lebo sa nemohli predstaviť svojim najbližším. Šancu ale ešte budú mať na záverečnej školskej akadémii.
