„Začínali sme ako dvanásťroční. Hoci záujem o šport bol veľký, bolo nás veľmi málo. Preto spolu s nami hrávali chlapci zo susedných dedín. Problémom bolo, že to netrvalo dlho, lebo ak sme sa jeden rok uchytili, o rok bolo všetko inak. Rodičia pracovali na poliach a my sme museli pomáhať. Keď som prišiel zo školy, musel som ísť trhať repu, alebo inak pomáhať a až potom ísť na tréning. Boli to krásne, veselé, aj keď neľahké časy. Hrávali sme so súpermi až spoza Žiliny. V lepšom prípade sme cestovali na zápasy vonku od skorého rána na traktorovej vlečke. Dali sme lavice, na boky dosky, aby nikto nevypadol a išlo sa. Keď pršalo, dali sme si pršiplášte alebo dáždniky. Po zápase sme sa rovnako pomaly vracali a do Bolešova prichádzali až za tmy. Boli aj prípady, keď vlečku namiesto traktora ťahali kone, čím sa cesta ešte predĺžila. Keď sme boli starší, chodili sme na zápasy na bicykloch, raz ťahal jeden a potom sme sa vymenili. Ja som mal otcov bicykel, ktorý bol na mňa vysoký. Pred nasadnutím som ho musel poriadne nahnúť, aby som mohol nasadnúť. Blízko ihriska na Sihoti boli močiare a malý Váh. Často sa stávalo, že lopta padla ho veľkej jamy plnej vody. Aby sme ju vytiahli, používali sme na to pripravený špeciálny podberák. Ak bola lopta mimo dosahu, museli sme okolo nej hádzať kamene, aby sa dostala bližšie k nám. Neskôr sme hrali za mužov a postupne, s končiacou kariérou, nastala doba funkcionárčenia. Zháňali sme veci, kde sa dalo. Veľa sa mi podarilo vybaviť pri práci na vtedajšom okrese, odkiaľ sme zháňali materiál alebo finančné príspevky. Potom, ako dorástli naše deti, pokračovali v našich šľapajách a futbalový kolotoč pokračoval. Dnes už iba spomíname na to, ako sme každú voľnú chvíľu využívali pri zveľaďovaní areálu. Rád by som sa dožil toho, aby sa v našich ľuďoch znova objavilo nadšenie a elán spred štyroch desiatok rokov, keď sa toho v dedine okolo športu urobilo najviac,“ spomína Emil Gašpar.
„Keď Emil spomínal športovú stránku, na mne ostala budovateľská. Keď som začínal s funkcionárčením, mali sme iba jednu loptu a veľa problémov. Raz som bol so žiakmi na pionierskej olympiáde a všímal som si tribúnku na hádzanárskom ihrisku. Povedal som si, že takú by sme mohli mať aj u nás. Odkreslili sme ju a pomaly začali s výstavbou. Najprv prišla na rad plechová búdka, ktorá stojí dodnes. Postupne prišiel na rad športový areál. Veľmi nám pomohol bývalý hráč doktor Kučera, žijúci v Bratislave, a obrovský kus práce odviedol Milan Martišek, na počesť ktorého je areál pomenovaný. Zašli sme za predsedom vtedajšieho ČSTV Černušákom a pomoc prišla. Kúpili sme autobus a začali so stavbou športovej budovy.
Svojpomocne sme začali budovať dielo, aké na okolí nebolo. Urobila sa polovica tribúny, no na druhú čakáme dodnes. Všetko stroskotávalo na neprajníkoch. Podľa projektu sa mal spodok murovať tehlou a vrch kvádrami. Raz ma zavolali na stavbu a neveril som vlastným očiam. Dole boli kvádre a hore tehly. Všetko sa muselo rozobrať a postaviť nanovo. To bola na dlhú dobu posledná akcia, lebo so zmenou výboru sa tu odvtedy nič nevybudovalo. Keby sme budovu vtedy nepostavili, nemáme nič.
Dá sa povedať, že Bolešov predbehol okolie o päťdesiat rokov. Bol by som rád, ak by sa o desať rokov, keď budeme sláviť sté výročie založenia, situácia zmenila k lepšiemu. Závisť a neprajnosť by malo nahradiť nadšenie a snaha urobiť niečo, čo by slúžilo všetkým,“ pridal sa Marián Beňo.
