Nielen priaznivcov hádzanej šokovala nečakaná správa, že v nedeľu 21. júna niekoľko dní pred svojimi narodeninami náhle skonala dlhoročná hráčka, trénerka, funkcionárka HK Púchov Helenka Michalcová. Šport a najmä hádzaná jej učarovali od detstva. Vynikla dobrou streľbou, dávala veľa gólov, ale popri tom stihla aj povinnosti matky.
Neskôr sa dala na trénersku dráhu a nebála sa ani funkcionárčenia v klube. Milovala víťazstvá, ale neznášala prehry, čo by potvrdili všetci, ktorí ju poznali. Vychovala viacero výborných hádzanárok, vrátane svojej dcéry a vnučky. S pribúdajúcim vekom nestrácala entuziazmus, ale veľmi ju trápila situácia v klube, ktorá pre ubúdajúce financie nebola dobrá.
Po odchode viacerých skúsených hráčok sa aj po páde žien do najnižšej II. ligy nevzdala a hrala súťaž s dorastenkami. S nimi bojovala takmer až do konca o postup na slovenský šampionát, ale neúspešne. V poslednom období toho zažila veľa, dobrého, ale aj zlého. Nežila len hádzanou, ale mala veľa záujmov a už ako dôchodkyňa úspešne zvládla štúdium na univerzite tretieho veku. Po matkinej smrti prišli príjemné okamihy, ktoré jej život ešte mal za odmenu darovať. Po dlhých rokoch sa konečne dočkala regionálneho ocenenia pre najlepších športovcov a funkcionárov a potom prišiel veľký medzinárodný úspech, ktorý Helenke urobil obrovskú radosť. Pamätám sa na ten deň, keď mi neskoro večer telefonovala z rýchlika s priam detským nadšením, že jej dievčatká, ako s láskou nazývala svoje zverenkyne, donútili náročné pražské publikum k potlesku za skvelé druhé miesto.
Helenka sa okrem žien a dorasteniek venovala aj najmladším adeptkám hádzanej, ktoré učila robiť prvé driblingy, kľučky, strely.
Každý víkend bola rozcestovaná a bolo pre ňu normálne, že v sobotu hrala s dorastenkami vo Vranove, v nedeľu ráno so žiačkami v Brezovej a večer už stála vedľa lavičky na zápase žien. Ak k tomu pripočítame hodiny strávené v hale na tréningoch a v kancelárii, vidieť, aká strata postihla púchovskú hádzanú.
Helenka bojovalo o to, aby bolo kde trénovať, dievčatkám nebola v hale zima. Nebolo to jednoduché, ale aj keď s problémami, riešenie našla. O to ťažšie to budú mať tí, ktorí po nej prídu.
Helenka často znechutená rôznymi nepriaznivými okolnosťami viackrát spomínala, že na hádzanú sa vykašle a bude si užívať dôchodok. Na druhý deň už znova nasadla na hádzanársky kolotoč.
Poznali sme sa veľmi dobre a k dobrým zvykom patrilo zagratulovať si k narodeninám, ktoré sme mali v rozpätí týždňa. Bohužiaľ, v nedeľu sa neozvala, lebo už nebola medzi nami. Česť jej pamiatke.
⋌JOZEF ŠPROCHA