Pôvodný vodný mlyn na mlynský kameň manželov Jána a Anny Dujkovcov musel ustúpiť výstavbe železnice Púchov - Horní Lideč a v roku 1929 ho zbúrali. Potom začali stavať mlyn nový a podstatne väčší. Mlyn Emila Dujku, potomka majiteľov prvého mlyna, bol postavený v roku 1936 na elektrický pohon, pričom elektrickú energiu vyrábali Francisciho turbíny. Voda bola privádzaná mlynským náhonom z Bielej vody.
Nový mlyn bol technicky na vysokej úrovni. Postavili ho pri hlavnej ceste a mal tri podlažia. Keď sa v roku 1938 Emil Dujka oženil, v mlyne pomáhala aj jeho manželka. V roku 1938, v čase mobilizácie, musel Emil Dujka narukovať. Ako vlastníkovi potravinárskej prevádzky na vyžiadanie mu dovolili sa z vojny vrátiť domov, pretože v čase vojny bola múka veľmi dôležitá. Počas vojny mal mlynár pri svojej robote tovarišov, ktorí sa neskôr stali sami mlynármi.
Splácali ho, aj keď im už nepatril
Manželia Dujkovci sa stavbou mlyna zadlžili nielen v banke, ale aj u obyvateľov. V roku 1951 im bol mlyn znárodnený a dlžoby splácali aj napriek tomu, že bol majetkom štátu. Tým, že sa stal mlyn štátnym, úrady do neho nasťahovali nájomníkov. Býval tam policajt, učitelia i zamestnanci družstva. Manželia Dujkovci si začali preto stavať druhý dom a neskôr sa presťahovali. To už mali tri dcéry.
„Napriek tomu, že rodičia prišli o svoj majetok, nikdy som ich nepočula sťažovať sa. Vždy hľadali cestu, ako ísť ďalej a neriešili to, čo sa stalo a nedalo sa vrátiť," hovorí dcéra Hana Krišová. Vďaka otcovmu vzťahu k mlynárskemu remeslu ho nechali pracovať v mlyne aj naďalej. Napriek tomu, že vedel, že mlyn mu už nepatrí, správal sa k nemu, ako keby bol jeho. Vedel v ňom odstrániť každú poruchu.
Do mlyna sa manželia Dujkovci nasťahovali po dvadsiatich rokoch. Opravili ho a žili v ňom do konca života.
Vodník na kraji dediny
V mlyne vraj nikdy nestrašilo. Známa je len jedna historka, ktorá sa udiala raz v noci. V okolí mlynského náhona sa usádzalo bahno. Miestny obyvateľ si chcel skrátiť cestu cez lávku okolo náhona, no na lávke sa mu pošmyklo a spadol do bahna. Oblečený mal na sebe dlhý zelený kabát. Keď sa postavil, zostalo mu na ňom veľa blata. Prudkým brehom sa snažil dostať na hlavnú cestu, ale koľko sa mu podarilo vyjsť hore, toľko sa naspäť zošmykol. Po ceste sa k nemu blížil miestny obyvateľ.
Ten si všimol, ako sa hore prudkým brehom snaží dostať nejaká postava v zelenom kabáte. Veľmi sa vyľakal a na druhý deň po dedine rozprával, že ho pri mlynskom náhone naháňal vodník. Údajného vodníka prezradila jeho manželka, keď ľuďom v dedine povedala, že to jej muž prišiel v noci domov v dlhom kabáte a špinavý od blata.
Vrátenia sa nedožili
Mlyn sa dostal do správy národného podniku Mlyny a pekárne,ktorý prechádzal rôznymi organizačnými zmenami. Vedúcim v mlyne Dohňany bol stále jeho pôvodný vlastník. Mnohé malé roľnícke mlyny boli postupne zastavené. Mlyn Emila Dujku v Dohňanoch fungoval naďalej, i keď štruktúra výroby múky sa okliešťovala z dôvodu rozvoja činnosti veľkých priemyselných mlynov a nahrádzala sa šrotovaním a výrobou kŕmnych zmesí, hlavne pre roľnícke družstvá.
„Mlyn bol evidovaný ako rezerva v rámci obrany štátu pre zabezpečovanie obyvateľov. Bol udržiavaný v prevádzkyschopnom stave národným podnikom Mlyny a cestovinárne Piešťany, do správy ktorého mlyn patril," hovorí pani Hana. V prípade potreby musel byť mlyn k dispozícii. Fungoval s pôvodným majiteľom ako vedúcim mlyna až do konca jeho života v roku 1984. Po jeho smrti bola spravovaním mlyna poverená jeho manželka Zuzana Dujková až do roku 1986, keď zomrela a mlyn bol odstavený.
Emil Dujka sa vrátenia svojho mlyna už nedožil. V roku 1990 ho reštitúciou vrátili dedičkám - dcéram Emila Dujku Oľge, Hane a Ľubici. V rokoch 1996 až 2000 bol mlyn v prenájme a zabezpečoval výrobu a predaj múky pre obyvateľov obce a okolia. Od roku 2001 je mimo prevádzky.
Mlyn je v súčasnosti funkčný, avšak jeho opätovné spustenie by si vyžiadalo viaceré technické opravy. Stavba i technológia mlyna sú pôvodné, ako i celodrevený interiér. Stavba je však poznačená vekom, a preto si vyžaduje aj stavebné opravy.
Deti sa v mlyne rady hrali
Púchovská dolina bola ideálnym miestom na stavbu mlynov. Dostatok vody a kvalitné obilie zaručovali ako prácu, tak i výrobu kvalitnej múky. Dujkov mlyn bol obľúbený pre dobrú kvalitu múky, ktorej garantom bol práve mlynár. Hlavnou výrobnou náplňou bolo mletie obilia a výroba pšeničnej, ražnej a jačmennej múky, krupice a krúpov. Do mlyna prichádzali mlieť nielen domáci obyvatelia, ale aj zo širokého okolia. Najskôr vozili obilie na vozoch, neskôr na traktore. Často sa stávalo, že sa na mletie čakalo i niekoľko hodín.
Rodičia chodievali aj so svojimi deťmi. Tie si krátili čas spúšťaním sa šupákom, ktorým sa spúšťali vrecia s múkou z horného poschodia na prízemie. Rady si sadali tiež na osievačku, ktorá sa pri osievaní múky s nimi triasla.
