Keď sa pánovi Ladislavovi Návojovi z Beluše zaleskli slzy od dojatia z výhry, pochopili sme, že dávať je niekedy viac, ako brať.
BELUŠA. Zo začiatku sa nám pri hľadaní výhercu dvadsať eur nedarilo. Napriek tomu, že jedna pani náš týždenník doma mala, nechcela sa dať odfotografovať a porozprávať niečo o sebe.
O chvíľu sme však stretli staršieho pána, ktorý sa ponáhľal do kostola spievať na pohreb. Vrátil sa s nami domov, aby priniesol najnovšie číslo novín. „Prečo mi tie peniaze dávate," spýtal sa, keď sme mu podávali dvadsať eur. Oči sa mu pritom leskli slzami.
Býva v domove dôchodcov
Pán Ladislav zostal pred tromi rokmi bez manželky a minulý rok mu zomrela storočná matka. Má dvoch synov a jednu dcéru. Už tri týždne žije v domove dôchodcov. Do zariadenia sa dostal, dá sa povedať, nedobrovoľne. Pre dlhy, za ktoré ručil synovi, musí predať svoj domček a dlžobu vyplatiť. Napriek tomu má v očiach šibalské ohníky a stále sa usmieva. Je optimista a na život v domove si pomaly zvyká. Navštevujú ho deti, vnúčatá i bývalí futbaloví zverenci. „Môžem odísť odtiaľ, kde chcem, ale musím to nahlásiť. Keby o mne nevedeli, dali by ma hľadať polícii," vraví.
Má rád pekné dievčatá a tanec
„Či som v domove spokojný? Sú tam pekné baby," hovorí so šibalským úsmevom. Spomína na svoju mladosť, keď ako reprezentant hrával futbalovú ligu za Púchov. „Bol som vždy veselý, páčili sa mi dievčatá, ale vo všetkej počestnosti," ubezpečuje Lacko, ako ho priatelia volajú.
Pán Ladislav veľmi rád tancuje. „Chlapci - futbalisti ma brávajú raz za mesiac na diskotéky do Trenčína. Vydržím tancovať spolu s nimi," usmieva sa. Nohy má vytrénované, veď vo svojich sedemdesiatich štyroch rokoch rekreačne behá. „Do šesťdesiatpäťky som aktívne hrával futbal," pochváli sa.
Čo s výhrou?
„S kamarátmi si občas posedím, ale vypijem najviac jedno pivko za deň. Nepreháňam to. A z výhry ich určite na niečo pozvem," prezrádza Lacko. Pre jeho veselú povahu ho majú radi mladí i starší.
V našich novinách si rád prečíta šport, hlavne futbal, beh a atletiku a zaujímajú ho rôzne „klebety".
Trocha sme ho zdržali, ponáhľal sa do kostola, v ktorom už pätnásť rokov spieva. Na rozlúčku nás vybozkával. „Príďte ma niekedy do domova pozrieť, mám bošácku slivovicu, ochutnáte," hovorí tajnostkársky. Šetrí si ju na zimu do čaju, vraj ako liek je najúčinnejšia. Určite si takéto pozvanie nenecháme ujsť.
Opäť sme zažili pocit, keď sme urobili radosť tomu pravému človeku. Vychutnáme si ho znova o týždeň, keď budete mať pri sebe najnovšie číslo týždenníka MY Noviny stredného Považia.
