PAPRADNO. Štefan Zboran, ktorý je aj vo vysokom veku stále veľmi čiperný a usmievavý, tvrdí, že treba žiť pre druhých ľudí a pomáhať im.
Tajomstvo tkvie aj v šťastnom manželstve plnom porozumenia a dobrej nálady. Služba u hasičov ho dlho udržiavala medzi ľuďmi a v dobrej fyzickej a psychickej kondícií.
Baby v obchode mu popriali
Keď ľuďom pomáhate, oni vám na oplátku doprajú podľa pána Zborana dobrého zdravia. „Veľa rokov som po obchodoch v regióne rozvážal chleba, a tie baby, čo tam robili, mi vždy povedali: Boh nech vám dá dobré zdravie, keď ste nám doviezli toho chlebíka. A vidíte. Je to tak," hovorí pán Zboran. Ďalej prezrádza, že v tom čase mal veru v doline máloktorý chlap vodičský preukaz. Bol v tomto smere priekopník.
Nadšený pre novinky
Štefan Zboran mal ako prvý v obci aj motorku. Keď si ňu sadol a viezol sa po dedine, mnohí za ním utekali a pokrikovali. Bola to udalosť. Pán Štefan mal veľkú záľubu pre všetko nové a moderné, snažil sa ísť s dobou. Učaroval mu aj film. „Robil som aj premietača v kine. Bola tu taká riadna veľká premietačka. Ách, to bola krásna robota," spomína si.
Dobrovoľný hasič
Najpyšnejší je však na svoju prácu v dobrovoľnom hasičskom zbore. U dobrovoľných hasičov v papradnianskom zbore robí už od roku 1933 roku, teda 76 rokov. „Kedysi si šiel prezident Beneš popozerať štát, aký ho preberá. Bol som vtedy ešte mladý hasič. Vítali sme ho v Považskej Bystrici. Aj som sa s ním rozprával," spomína si pán Štefan. O zásahoch pri požiaroch už porozprávať nevedel.
Keď však prišla reč na službu u hasičov, veľavýznamne sa na nás zadíval a pohladil si rukou vyznamenanie, ktoré mal pripnuté na saku, vyznamenanie zaslúžilého člena. Dostal ho počas gratulácie v Dome kultúry v Papradne od prezidenta Dobrovoľnej požiarnej ochrany Slovenskej republiky Jozefa Minárika.
„Je to dobrý chlap, toto najvyššie vyznamenanie si naozaj zaslúži. Bodaj by mu zdravie ešte dlho slúžilo. Ja som ho už pri zásahu nezažil a asi ani nikto z našich chlapov. Veď keď som začal robiť u hasičov, mal už takmer sedemdesiat. Na schôdze však chodil poctivo," hovorí dobrovoľný hasič z Papradna Pavol Zdurienčík. Hasičom robil Štefan Zboran roky aj kronikára, cvičil mladých a robil istý čas tiež zástupcu veliteľa.
Stále medzi ľuďmi
V spoločenskom živote bol veľmi aktívny, možno preto, že jeho manželstvo bolo bezdetné.
„Robil som aj toho „civilného farára", neviem, ako to mám presne vysvetliť. Vtedy to bolo inak ako teraz. Ľudia sa brali aj na úrade, a tam som chodieval, keď mali svadbu. Bol to rovnako platný sobáš ako cirkevný," vysvetľuje pán Zboran a dodáva, že obecný úrad sa kedysi veľmi staral o to, ako fungovalo manželstvo medzi ľuďmi.
„Keď boli problémy, zavolali sme si aj muža, aj ženu. Zisťovali sme, kto je na chybe, či žena alebo chlap. A keď mal niekto na rováši, dohovárali sme mu, aby napravil chybu. Veď manželstvo sa nesmelo porušovať," spomína si pán Štefan.
Šťastné manželstvo
On sám prežil spokojné a šťastné manželstvo so svojou Cecíliou. Vdovcom je od roku 1995.
„Moja Cíľa mi odišla do nemocnice na operáciu a už sa vyše nevrátila," hovorí o strate manželky starý pán. Za ženou mu veru býva občas smutno. Kým si ju našiel, chodil na vohľady nielen do Papradna, ale aj do Štiavnika či Veľkého Rovného.
„Chodieval som na motorke a pobehal som kade-tade, ale ženu som si nakoniec našiel u nás doma, v Papradne," hovorí o svojej mladosti starý pán, ktorý ani vo vysokom veku nestratil chuť do života. „Keď je nejaká zábava, vytancuje ešte ženy v domove a pokojne si zatancuje aj s mladšími," hovorí jeho opatrovateľ a blízky príbuzný Daniel Lapuník.
Dedko prikyvuje, že mal aj šťastné manželstvo s dobrou ženou. „Bola to veľmi dobrá baba. A ako sa vedela smiať. Jaj, moja žena bola veľmi veselá, taká sa dnes asi ťažko nájde. A bola šikovná. Vedela pekne vyšívať, spievať dobre piecť. Aj doma sme si spievali a smiali. Chodievala aj na vystúpenia folklórnych súborov do Detvy, " hovorí dedko. „Mali sa radi celý život a prežili veľmi pekné manželstvo," dodáva jeho Daniel Lapuník.
Vitálny starý pán
Pán Zboran na staré kolená žije v domove dôchodcov. Stále je však plný sily a cíti sa ako mladík. Keď sme ho na oslave oslovili, či by sa nemohol s nami porozprávať, bol veľmi ochotný. Vyskočil z kresla a rýchlym krokom sa s nami ochotne pobral na kus reči do jeho izbičky v domove. Energia a vitalita milého usmievavého pána sa nalepila aj na nás. Možno sme sa čomusi aj priučili, ako radostnejšie preplávať peripetiami života.
