František Jánošík, Milan Kalaš, Jozef Balej, Vlastimil Sekeráš, Miloš Radosa a mnohí ďalší. Títo ľudia zohrávali veľkú úlohu v regióne Považskej Bystrice. Pôsobili v štrajkových výboroch, koordinovali činnosť, v hektickom období nastavovali svoj chrbát, hoci nevedeli ako sa všetko skončí. Aké niektorí z nich spomínajú na rok 1989?
„Bol som nespokojný s tým, čo bolo. Bolo mi jasné, že to treba zmeniť. Nebol som sám. Podobný názor malo veľa ľudí okolo mňa, akurát, že mi sme boli, ako sa hovorí, tí hlúpejší, ktorí nastavili chrbát," hovorí František Jánošík. „Všetko bolo spontánne, na menej riadenej forme. V každom prípade bola hlavná myšlienka sloboda, aby ľudia mali možnosť ísť na západ, sebarealizovať sa, porovnať," doplnil Vlastimil Sekeráš.
Novembrové udalosti sa odohrávali najmä vo väčších mestách, kde bola väčšia koncentrácia študentov. Ale ani náš región nezostal bokom. Ľudia sa dokázali zjednotiť a zapojili sa do generálneho štrajku 27. novembra 1989. „Bola to eufória. Nebol problém dať ľudí dokopy, skôr ustrážiť, kto sa dostane medzi nás, aké má zámery. Nepočítali sme s tým, že príde toľko ľudí. Predpokladali sme, že možno päťsto. Keď sme videli, ako sa spontánne pridávajú, príjemne nás prekvapilo," spomína na azda najspontánnejšiu udalosť v histórii Považskej Bystrice Jánošík. „Ja osobne nehovorím o revolúcii. Bola to normálna, dlhodobo pripravovaná dohoda „veľkými". Rovnako aj to čo nasledovalo. Asi nevedeli kam z konopí, tak sa to muselo zmeniť. To nebola revolúcia, tá sa robí inak. Nie som za to, aby bola krvavá, ale keď chce niekto niečo zmeniť, musí mať pripravených ľudí, aby nahradil odvolaných. A to u nás chýbalo. Preto tvrdím, že v prvom rade sme mali urobiť revolúciu v myslení ľudí," dodal.
Rozhovor s oboma si môžete prečítať v regionálnom týždenníku MY Noviny stredného Považia.
