kmi osud dosť zákerne zahral, to vyzeralo všelijako. Podarilo sa mu však vrátiť do normálneho života.
Všetku starostlivosť, záujem a lásku, ktoré dostal od ľudí okolo seba a tiež od Boha, chce oplatiť: „Každá babka v domove je moja vlastná babka," hovorí jednoducho, ale veľavravne Peter.
Spomienky
Bol neskorý septembrový večer. Taký ako mnohé iné. Peter pozeral s bratom Tiborom televíziu neskoro do noci. Nikto z nich netušil, že tento deň výrazným spôsobom zasiahne do života ich rodiny.
„Peter išiel spať skôr ako ja, bol unavený. Zostal som ešte pri telke. Odrazu som počul čudné chrčanie z bratovej postele. Vedel som, že niečo nie je v poriadku, že sa niečo deje," spomína si na osudný deň Tibor. O nejaký čas už stála pred domom neďaleko kostola v Udiči sanitka. Petra odviezli. Na dlho.
Bezvedomie, strata pamäti, schopnosti chodiť
V nemocnici v Považskej Bystrici, Martine a kúpeľoch v Kováčovej strávil dlhé mesiace. Schudol zo 75 kilogramov na 50. Bezvedomie, strata pamäti, schopnosti hýbať sa a rozprávať. To boli následky toho, že Petrovi praskla aneuryzma (rozšírená tepna v mozgu).
Zasiahla vyššia moc
Ani lekári - špecialisti v Martine, nevedeli, čo bude s Petrom ďalej. Jeho vyhliadky do budúcnosti nevideli práve ružovo. Nestalo sa.
„Lekári mi povedali, že urobia pre syna všetko, čo sa dá, ale nedávali mu veľkú nádej. Naznačili, že zostane na posteli. Chodili sme za ním do Martina každý druhý deň. Keď sa začal uzdravovať, povedal pán primár neurochirurgie Július De Rigo, že v tomto prípade pôsobilo niečo, čo nemali lekári v rukách - vyššia moc," prezrádza Petrova mama.
„Na Petra a Pavla mi raz kamarát Jožko Hlinka, ktorý sa učil za farára, dal obrázok. Na ňom bolo napísané - Buď trpezlivý v službe pri oltári Pána Ježiša a on ti to nikdy nezabudne. Keď som sa po tom, čo som na istý čas unikol svetu, začal postupne uzdravovať, pochopil som, o čom hovoril," vyznáva sa Peter. Je presvedčený, že mu pomohli nielen lekári, ale aj viera.
Je pozornejší, viac rozpráva
Mladý muž hovorí, že po príhode občas trochu zabúda a býva viac unavený, ale zmenil pohľad na život.
„Robím prácu, ktorá ma baví a mám ju rád. Chcem oplatiť, čo dali druhí mne. Mám okolo seba milujúcich ľudí a každý deň sa im snažím dávať najavo, že mi na nich záleží. Oveľa viac ako predtým. Nikdy neviete, kedy vám milovaný človek odíde a vám bude ľúto, že ste mu nedali najavo lásku. Ale už sa to nebude dať napraviť," dodáva Peter.
„Čo má kosti, má aj zlosti, sa hovorí. Ale Peter je iný. Vždy, keď príde domov, keď odchádza, alebo niekto z rodiny odchádza, musí sa s ním rozlúčiť, pobozkať ho na rozlúčku. Je mimoriadne pozorný," opisuje syna pani Kremeniková. Dodáva ešte s úsmevom na perách. „Len niečo sa v tej jeho hlave asi pohlo, neviem však čo. Predtým býval mlčanlivý. Ale teraz to je neskutočný gramafón. Akoby chcel dohnať tie tiché roky."
Spojenie so svetom
Po operácií nemohol mladý muž na nohy a nebol schopný ani hovoriť. Písať však nezabudol. Ako spomienku ukazuje zošit s množstvom zápiskov, prostredníctvom ktorých sa dorozumieval. Nestrácal nikdy zmysel pre humor, ani v týchto ťažkých chvíľch.
Citát zo zošita - rozhovor medzi zdravotnou sestrou a Petrom v martinskej nemocnici:
"Aký šport robíš Peťo? - Behám za babami, na roľu a na chatu.
A kde si vieš? -Hádam v Bystrici. Tak ak áno, prebehnem už aj sám domov, nemajte starosti.
Peter sa nakoniec dostal domov a dnes behá veľmi svižne. Ako spomienku na to, čo sa stalo, uchováva zošit s poznámkami už deväť rokov.
Peter a jeho babky
Peter veľmi dobre pozná obyvateľov domova v Hornej Marikovej a tvrdí, že s babkami je často zábava. Láskavou službou pre druhých sa snaží oplatiť, čo dostal on.
„S mojimi babkami je niekedy aj dosť sranda. Navzájom sa jeden druhému vysťažujeme, pohundreme si, zaspievame, podebatíme a aj sa pojedujeme. Viete, čo mi odkázali, keď som ležal v nemocnici a bolo mi už lepšie. Že ma majú síce radi, ale aby som si vyhodil z hlavy, že im ešte niečo podobné vyvediem. Vrchná ich vraj nahnala do kaplnky a museli sa modliť. Celé hodiny, ako keby nemali čo robiť. Viem dobre, ako to mysleli. Sú zlaté a majú taký svojský zmysel pre humor, ktorý obom stranám vyhovuje," hovorí smejúc sa Peter.
„Niekedy telefonuje, že už príde o chvíľu domov. A príde často posledným autobusom, čo ide na doline. Čo vždy hovorí? Že nemohol ešte ísť, lebo tá babka chcela ešte o niečom hovoriť, tej bolo treba pomôcť, a za inou bolo treba skočiť a tak..." prezrádza sestra Lenka. Dodáva, že Peter by najradšej možno v domove aj spával. So šibalským úsmevom pritom poškuľuje po bratovi.
Nešťastia boli znamením, rodinu zomkli
Aj Petrova rodina prešla po tom, čo sa odohralo v ten osudný septembrový deň a po Peťovom liečení istou obrodou. Nešťastí však bolo posledných deväť rokov viac. Najprv náhla smrť malého trojmesačného vnuka Patrika, ktorý zomrel pre nezistenú srdcovú vadu priamo pred očami jeho rodičov na detskej ambulancii. Ani lekárka mu nestihla a ani nemohla pomôcť. Potom Peter, smrť babky a neskôr obavy o Lenku.
„Po všetkom, čo sa stalo u nás v rodine, som sa bála aj o tehotnú dcéru Lenku a jej malé. Malá Miška mala pupočnú šnúru trikrát omotanú okolo hlavičky a raz okolo ruky. Narodila sa však cisárskym rezom, takže všetko dopadlo dobre. Pozrite sa, aké je to žihadlo,. Nečudo, že bola taká poomotávaná, veď ona už aj v tom bruchu vyskakovala ako aj teraz," opisuje rodinné udalosti pani Kremeniková. Vzápätí však dodáva, že nevesta a syn už majú druhého syna Erika, Peter sa vyliečil a babka sa predsa dožila pekného veku.
„Bolo to možno znamenie pre všetkých, aby sme sa prebrali a začali brať život z trochu iného uhla pohľadu. Utužili sa rodinné zväzky, viac si ceníme jeden druhého," hovorí Petrova sestra Lenka.
V obývačke u Kremeníkovcov by sme ešte radi pobudli naakumulovať príjemnú rodinnú atmosféru. Musíme však ísť, času je málo a práce veľa. Návšteva dala aj nám niečo. "Duch Vianoc, ale aj dobre prežitého života spočíva v žití pre druhých."
