. To potrebujú pacienti počas celého roka, najmä však počas Vianoc. Nemocničný kaplán, rodák z Lúk, František Galvánek.
Veriaci vás poznajú skôr ako správcu farnosti. Pred pár rokmi ste sa stali nemocničným kaplánom.
- Bez akéhokoľvek pátosu môžem povedať, že v tom vidím určité Božie vedenie alebo zásah, pretože môj život od prvej chvíle sa niesol v tieni nemocnice. Nielen preto, že som sa v nej narodil. Ale nemal som sa najprv narodiť, lebo vraj budem postihnutý, a keď som sa narodil, tak mi dávali dva mesiace života. Mamina vtedy písala pátrovi Piovi a prišla reakcia, že budem žiť, Pán má so mnou svoj plán. A v tejto službe, ktorú robím, akoby sa okruh uzavrel. V roku 1994 som bol v Považskej Bystrici vysvätený za kňaza spolu s Petrom Hrenákom, 1. júla 1996 som odchádzal a 1. júla 2006 som sa vrátil na popud kanonika Hermana, ktorý uvažoval o nemocničnej duchovnej službe. Povedal som si, že by som to chcel skúsiť, aj keď sa všetkým nedá vyhovieť.
V čom je rozdiel oproti praktickej pastorácii?
- Táto služba ma napĺňa, aj keď je veľmi náročná na psychiku. Niekedy mi chýba možnosť všetko zo seba, ako sa hovorí, zoškriabať. Možno je nevýhoda aj v tom, že človek ako keby bol stále na telefóne. Ale to má svoje za aj svoje proti. V praktickej pastorácii som bol súčasť ľudí, tu si uvedomujem, že som súčasť anonymného davu. Špecifikum je, že na farnosti mám určité auditórium, ktoré môžem formovať, usmerňovať, ponúkať. Tu sa to stále mení. Ľudia si prinášajú aj svoje zvyklosti zo svojej farnosti. Mnohí lekári hovoria lekár lieči, Pán Boh uzdravuje a že mnohé uzdravenia môžu byť až vtedy, keď sa uzdraví duša. Ak je človek veriaci, tak to treba vnímať celostne. Keď ratujem telo, treba ratovať aj dušu a nevolať kňaza, keď je to už terminálne štádium. Ale ruka v ruke s liečbou telesnej schránky by mala ísť aj liečba duše. Vždy, aj po skončení svätej omše prajem pokoj v duši a radosť v srdci. Myslím si, že pokoj v duši je veľmi dôležitý. V dnešnej dobe vám môžu zobrať všetko, ale nikdy nikto nikomu nezoberie pokoj v duši, ak sa človek sám oň nepripraví. A ten nemôže nikto prinavrátiť, iba Boh. V tom je tajomstvo našej viery. Nechcem tým povedať, že tí, čo chodia do kostola majú život jednoduchší, ale vnímajú ho inak.
Má choroba vplyv aj na postoj človeka k viere?
- Určite a veľký. Mám takú teóriu - syndróm nemocničného plafónu. Zrazu je človek na posteli, nebaví ho čítať, lúštiť krížovky, mnohokrát mu to ani zdravotný stav nedovoľuje. Len pozerá na nemocničný plafón. Zrazu začne všetko prehodnocovať a má jediné želanie - zdravie. Začne si uvedomovať, čo je v živote dôležité, užitočné, príjemné. Záleží od toho, čo si v rebríčku hodnôt postaví navrch. Dovolím si tvrdiť, že peniaze nie sú dôležité, ale užitočné. Rovnako to platí aj v prípade príjemného. Mnohí ľudia si však stanovujú opačné priority a nepripúšťajú si to. Dajú to expresívne aj pocítiť rôznymi pripomienkami. Stretol som sa napríklad s reakciou v kontexte na aféru v Amerike - ja sa mám spovedať vám, čo ste pedofilovia? Ja som len prostredník, človek. Uvedomujem si svoju nedokonalosť, svoju ľudskosť. Chcel by som mnohých poprosiť o odpustenie, že ako človek nie vždy spĺňam limity.
Nemocnica je špecifická v tom, že je synonymom pre bolesť, utrpenie strach. Najlepšie to vystihuje citát jedného francúzskeho autora: Utrpenie je tajomstvo, do ktorého môže vniesť svetlo len viera. Nechcem tým povedať, že my máme na to patent. Záleží však na uhle pohľadu, či sa na svoj stav človek díva s vierou, alebo to berie ako trest. Stretol som sa s pacientkou, ktorá sa nedokázala vyrovnať s tým, že musí byť cez Vianoce v nemocnici. Na druhej strane som poznal nedávno zosnulú pani, ktorá prežila na lôžku štrnásť mesiacov. Jej svedectvo viery, nádeje, lásky a záujmu bolo až neskutočné. Napriek svojmu hendikepu, musela byť stále na dýchacom prístroji, sa zaujímala o okolie. Keď zomrela, všetkých nás to zasiahlo. V neposlednom rade je veľmi silný a rozhodujúci postoj personálu, ktorý prichádza do kontaktu s pacientmi. Mnohé sestričky sú veľmi obetavé a robia doslova zázraky v rámci ich možností.
Stretávate sa s mnohými osudmi. Cítili ste niekedy potrebu pomôcť tomuto človeku inak ako duchovne?
- Áno, sú osudy, ktoré sa vedia dotknúť človeka. Matka štyroch detí bola krátko pred Vianocami prijatá na oddelenie vo veľmi vážnom stave. Na Štedrý večer jej štyri dievčatká, najmladšie išlo do prvej triedy, najstaršie do prvej na strednej škole, s ňou večerali v nemocnici. Priznám sa, že vtedy som neudržal slzy. Kto to nezažil, neuverí, nepochopí. O to viac, že ostal otec sám so štyrmi deťmi. Vierka Chrienová - pred rokmi jej zomrel syn, potom ona. Veľmi mi bolo ľúto jej manžela. Na jeho narodeniny zomrel syn, na meniny manželka. Ďalej Marta Vraštilová, ktorá bola takým duchom farnosti, pani Pohanková z Domaniže. Takýchto osudov je veľmi veľa.
Blížia sa Vianoce..
Najkrajšie sviatky roka, rodiny? V našom prípade je to špecifické. Smejem sa, že prestúpim k pravoslávnym, lebo pre mňa sa Vianoce začínajú 6. januára. Ale vážne, mám rád Vianoce. Vždy sa snažím byť na štedrú večeru doma s rodičmi. Aj teraz by som chcel, ak sa niečo vážne neprihodí. Pre mňa je krásnym obdobím advent. Mám rád, keď sa na niečo teším, lebo keď prídu sviatky, veľmi rýchlo ubehnú. Nie je tu len liturgický advent, ale aj náš celoživotný, lebo všetci sme na ceste k Bohu, a toto si zvlášť počas adventu uvedomujem. Bol by som rád, keby si ľudia uvedomili, že to, s čím sú konfrontovaní, sa nedá naplánovať a je jedno, či to je v čase Vianoc alebo v bežnom roku. Všetko, čo sa v našom živote deje, nie je náhoda. Ak to vstúpilo do nášho života, má to zmysel. Len čas môže ukázať, prečo sa tak stalo.
Aké je vaše vianočné želanie?
Vianoce sú aj na to, že nás pozývajú byť lepšími, a to počas celého roka, nielen na tri dni. Myslíme si, že tých pár dní, hodín, čo sa snažíme byť lepšími, aj si poprajeme na ulici či v obchode, stačí. Pritom celý rok sa správame inak. Ľudia si naruby obrátili sedem hlavných hriechov a vyhlásili ich za cnosti. Pýchu nazvali zdravým sebavedomím, lakomstvo zákonom ekonomiky, smilstvo zdravým biologickým inštinktom, nestriedmosť vyššou životnou úrovňou, surovú závisť a nenávisť bojom o spravodlivosť a politickú slobodu, hnev nad rozhorčením nad názormi druhých, a lenivosť nazvali filozofickým postojom. Všetkým ľuďom prajem, aby opäť našli ich pravý zmysel, a potom budú najkrajšie sviatky roka prežívať celý rok.
