Bohatý zoznam
Pred osemnástimi rokmi som odchádzal z Pov. Bystrice, kde som zažil krásny debut medzi mužmi. Prvá sezóna bola fantastická, chodil na nás ako na nováčika vtedajšej I. Slovenskej národnej hokejovej ligy plný štadión. Potom došlo k poklesu výkonnosti a vypadnutie. Potom som odišiel na rok do Popradu, nasledovalo päť sezón v Martine. Najúspešnejšie bolo obdobie v Dukle Trenčín, kde som strávil dlhých a krásnych osem sezón. Potom som na rok vyskúšal zahraničné angažmá v ruskom Novokuznecku. Po roku som odohral rok v Žiline. Nasledovala krátka dvojmesačná epizóda v Kežmarku, odkiaľ ma hokejový osud zavial do maďarského UTE Budapešť.
Rozhodla rodina
Myslím, že na vyššiu súťaž stále mám, ale cítil som, že na Slovensku sa viac šancí dáva mladým hráčom, ktorý sú oveľa lacnejší. Druhým dôvodom boli moji dvaja synovia. Starší Ján, ktorý hráva striedavo za 9. HT a prvoligový dorast sa chystá na gymnázium. Mladší Adam je zatiaľ iba druhák na základnej škole. Obom sa im chcem viac venovať nielen po hokejovej stránke. Pôvodne som aj túto sezónu mal hrať v Maďarsku, no všetko stroskotalo na financiách. Potom za mnou prišli ľudia z vedenia považskobystrického klubu a dohodli sme sa. Vrátil som sa, aj keď som z Považskej Bystrice nikdy neodišiel, lebo som tu s výnimkou Ruska stále býval.
Zlocha (druhý sprava) je nielen kapitánom, ale aj najväčšou osobnosťou a najproduktívnejším hráčom Pov. Bystrice.
Záujem trvá
Spomínal som maďarskú ponuku, ktorá nebola jediná. Záujem bol aj z Francúzska a Anglicka, ale určité náznaky boli aj z našej extraligy. Pred príchodom medzi panterov som sa na začiatku obával, aby ľudia nemali z môjho príchodu veľké oči. Cítim sa tu dobre, veď som z mesta nikdy neodišiel a veľa ľudí poznám
Musí byť lepšie
Po viac než troch mesiacoch v klube môžem povedať, že fyzicky aj kondične sa cítim veľmi dobre. Herne by mohlo byť aj z mojej strany lepšie, ale verím, že všetko príde a bude sa nám dariť oveľa viac. Je tu mladý kolektív, druhým najstarším hráčom je o šesť rokov mladší Filo a tridsiatku majú už len Koleda a Michal Stráňovský. Postupne sa zohrávame, hoci kombinácia ešte občas viazne. Niektoré zápasy nám vyšli, iné nie, ale dosť bolo takých, v ktorých sme súpera „prestrieľali", no produktivita bola malá. Spokojný budem, ak sa nám bude dariť a postúpime do play off z čo najlepšej priečky.
Divácka kulisa
Rád by som zažil atmosféru, ktorá tu bola pred spomínanými osemnástimi rokmi. Hrať pred takmer dvoma tisíckami fanúšikov bol nádherný zážitok. Podobne to bolo pred troma rokmi, keď hrali chlapci o postup do extraligy s Banskou Bystricou. Teraz je to horšie, lebo ľudí príde málo a sú ticho. Na ľade počuť všetko a atmosféra chýba. Najvyššie návštevy som zažil v našej extralige, na Slovane bývalo deväťtisíc ľudí, v Trenčíne pravidelne viac než šesťtisíc. Vysoké návštevy bývali aj v Košiciach, Poprade a Martine. Rád som hrával pred plným hľadiskom, čo bolo takmer pravidelné, lebo na Duklu bývalo vždy plno. Najväčšie návštevy boli v play off, kde bol štadión „natrieskaný" až pod povalu.
Zlocha (prvý zľava) získal s Trenčínom majstrovský titul.
Slovenská reprezentácia
Po Konečnom a Meszárošovi sa mi ako tretiemu hráčovi z Považskej Bystrice v kategórii dospelých dostalo cti obliecť reprezentačný dres. K tomu mi pomohli aj spoluhráči v útoku. V Martine sme boli s Michalom Beranom a Jaroslavom Törökom najlepší extraligový útok a z Trenčína sme sa dostali na ruský Baltika cup celý útok spolu s Romanom Kukumbergom a Marcelom Hanzalom. Za Slovensko som okrem Baltiky hral na Švajčiarskom a Nemeckom pohári a v niekoľkých priateľských dueloch. Spolu je to dvadsať zápasov, v ktorých som dal štyri góly a na rovnaký počet som prihrával. Najcennejším gólom bol presný zásah vo Fínsku.
V reprezentácii odohral 20 zápasov a dal štyri góly.
Hokejové Vianoce
Hokejisti majú na prelome rokov málo voľného času, najmä ak pôsobia v zahraničí. Keď som pôsobil na Slovensku, Vianoce som trávil vždy doma medzi najbližšími. V Maďarsku to bolo podobné, lebo tam mala liga prestávku. Výnimkou bolo ruský Novokuzneck. Žena s deťmi odcestovala domov, a aby som nebol sám, sviatkoval som spolu s českými spoluhráčmi Angelom Nikolovom a Jirkom Marušákom. Na Štedrý sme ešte hrali zápas, ale na druhý deň ich manželky pripravili tradičné jedlá a pod stromčekom si každý našiel žartovný darček.
Vianoce mám rád najmä kvôli deťom.
Časové posuny
Novokuzneck leží na Sibíri a do Moskvy sú odtiaľ lietadlom štyri hodiny. Najbližší súper je Novosibirsk, kde 300 kilometrovú trasu zvládame autobusom. Naopak, najdlhšie cestovanie bola za klubom Amur Chabarovsk, ktorý leží pri Japonskom mori. Z Moskvy sa tam letí sedem hodín. Vďaka tomu, že vždy sme dva zápasy striedavo hrávali doma a dva vonku, dalo sa zvyknúť na rôzne časové pásma. Medzi Novokuzneckom a Moskvou to boli štyri hodiny, v Chabarovsku aj sedem. Neustále bol iný čas, ale zvykol som si, Hlava a telo boli z toho v začiatkoch „rozhodené". Bývali večery, keď sa nedalo zaspať, niekedy to nebol problém.
Ruské zvláštnosti
Povestnú ruskú bázu som veľmi nezažil, lebo v klube ju využívali málo. Spávali sme doma, ráno pred zápasom po tréningu a raňajkách sme na bázu, trvalo to maximálne deň.
Z ruských hokejistov som obavu nemal, lebo som hral proti reprezentantom, a to boli tiež ľudia ako aj my z mäsa a kostí. Boli tam aj lepší, aj slabší hráči. Tréneri mali zažitú klasickú ruskú školu, ale postupne sa to mení a modernizuje. Tréner si svoju dvojhodinovku poriadne „odpracuje," čo cítiť najmä v lete. V súťaži aj v našom klube bolo veľa hráčov z Kazachstanu, ktorí ale neboli považovaní za cudzincov. Štadión pre deväťtisíc fanúšikov býval stále plný. Aj keď sme mali v jeho priestoroch vlastnú reštauráciu, často sme sa chodili najesť do mesta.
Okrem tradičnej špiny sme mali aj nepríjemný zážitok. Keď sme boli s mužstvom na zápase, do bytu sa niekto dobýjal. Našťastie tam boli pancierové dvere a sused spoluhráč, ktorý nebol s nami a votrelca odplašil. Zažili sme aj ozajstnú ruskú zimu. Pri mínus 25 stupňoch sme s deťmi chodili na prechádzky a guľovali. Rekordom je mínus štyridsať a to už bola poriadna „kosa".
Maďarský rok
V tamojšej lige, kde hrajú aj kvalitné tímy z Rumunska, hralo v UTE Budapešť spolu so mnou viacero Slovákov - Lezo, Rúfus, Kadlubiak, Ďubek a Voskár, neskôr pribudol Ukrajinec. Zápasy sú rôzne, nájdu sa veľmi dobré, aj veľmi slabé. Najlepšie publikum bolo v rumunskom Ciuci, v Maďarsku zasa v Székesfehervári. Niektoré zápasy bývali dosť divoké. V Rumunsku ma zaujal štadión v Bukurešti. Je to stará socialistická megalomanská stavba. Nebolo tam zle, ale druhú sezónu som tam už nezačal.
V Maďarsku si zahral jednu sezónu za UTE Budapešť.
Osobné rekordy
Nikdy som si nezapisoval góly a asistencie. Hetrik som dal, v extralige boli zápasy, kde som získal aj päť kanadských bodov. V Trenčíne je tabuľa, kde som stále medzi desiatkou najlepšie bodujúcich hráčov Dukly v histórii. Pokiaľ ide o tresty, dvojminútové sa zrátať nedajú. Desaťminútových bolo zopár za protesty, v tejto sezóny mám ako kapitán už dva. Aj keď som ním nechcel byť, určili ma a chalani v kabíne to akceptovali, že ako najstaršiemu a najskúsenejšiemu kapitánske céčko patrí. Jeden zápas som nedohral pre trest do konca zápasu za neúmyselní zranenie súpera.
Najlepšie časy zažil Zlocha (vpravo) s Kukumbergom (vľavo).
Trénerská budúcnosť
Už teraz pôsobím ako asistent trénera u mužov a pomáham trénerom s vedením prípravky 3. a 4. ročníka. Naposledy sme vyhrali turnaj v Púchove. Práca s deťmi ma baví, ale radšej by som trénoval väčších žiakov, pretože najmenších treba udržiavať neustále v pozornosti. My sme to mali v mladosti ťažšie, lebo sme museli chodiť na tréningy k pánovi Kodríkovi na nekrytý štadión už o šiestej ráno a problémom bolo zohnať kvalitný výstroj.
Na striedačke nielen ako hráč, ale aj ako tréner mládeže a asistent trénera mužov.
Keby sa dal vrátiť čas, možno by som riešil niektoré veci inak. Podriadil som všetko rodine, od ktorej sa mi nechcelo ísť preč. Na šancu zahrať si v NHL, odkiaľ ma nikto nedraftoval, nemyslím. Pre mňa, obyčajného chalana z chalan z Považskej Bystrice to bol zázrak, že som hrával v Dukle Trenčín a získal som majstrovský titul.
