. februára z rúk štátnej tajomníčky Ministerstva školstva SR.
DUBNICA. „Pre cenu som v Bratislave zatiaľ nebol, ale bol som veľmi prekvapený , že som ju získal. Doteraz vyhlasovali kategóriu mládežníckych trénerov, až vlani pribudla aj táto kategória. Neviem, čo rozhodlo o mojom prvenstve, pretože kritériá mi nie sú známe. Asi možno preto, že patrím k trénerom, čo sú najdlhšie na lavičke."
Na otázku, komu by udelil cenu, sa Jaroslav chvíľku zamyslí a odpovedá. „Keď si pozriem súčasnú extraligu, Janík, ktorý vlani získal titul s RCS Košice, trénuje krátko, reprezentačný tréner Bačo je mladý. Opakujem, neviem, podľa akých kritérií sa volilo, takže akceptujem rozhodnutie zväzu."
Jaroslav Vojtek si ocenenie zaslúži, veď počas desiatich rokoch na lavičke dosiahol nemálo úspechov. „ Trénujem od roku 2000 neustále dubnický Program. Do Dubnice som prišiel ešte o dva roky skôr a zažil som najlepšie obdobie v klubovej histórii. Získali sme štyri majstrovské tituly v rade. Najprv som bol pri tom ako hráč a potom ako hrajúci tréner. Potom, keď sa už začalo hrávať po základnej časti play off, sme sa pravidelne dostávali do finále. Výnimkou bola vlaňajšia sezóna, kde sme mali problémy a so súťažou sme sa rozlúčili už vo štvrťfinále. Keď nás vyradila Pinerola Bratislava. Ako hráč som si zahral aj Ligu majstrov a bol som najlpším extraligovým strelcom. "
Jarove hráčske futsalové začiatky siahajú až do roku 1983. „Okrem veľkého futbalu, ktorý som hrával v Dubnici a Pov. Bystrici, som v spomínanom roku hrával vtedajšiu „sálovku" v drese Anatiku Šebešťanová. Boli sme majstri Slovenska a dodnes si pamätám na skvelú partiu. Jaro Petrík, Anton a František Halmešovci či Jožo Kukučka, to boli skvelí hráči. Pamätné boli súboje s Pov. Bystricou, čo boli derby ako remeň. Možno už tam som podchytil niečo od Jara Petríka, ktorý bol v reprezentácii s neskorším trénerom Kollárom.
Po príchode do Dubnice, ma ako 33- ročného čakala skvelá partia. Miro Galko, Vlado Nemečkay, Dušan Kopačka, ale aj ďalší boli základom neskoršieho skvelého tímu. Viedol nás Ludvík Baďura a po jeho odchode nás viedol prezident klubu Pavlikovský. On to viedol skôr ako prezident a vtedy sa netrénovalo toľko ako teraz. Potom som sa dostal na zopár trénerskych školení, urobil si kvalifikáciu a pokračoval som ako hrajúci tréner. Nebola to jednoduchá úloha, hrať aj trénovať, pretože sa zverencom horšie vyčítajú chyby, ak ich urobím aj ja."
Najväčšou cťou pre každého trénera je reprezentácia. „Skúsensoti určité mám, v roku 2002 som bol asistentom a rok neskôr som viedol slovenskú reprezentáciu. Absolvovali sme dve kvalifikácie. Na domácej v Trnave, kde sa hralo o postup na ME, nás predstihla iba Ukrajina a v Lotyšsku v boji o MS zasa Španielsko. Mali sme smolu, že postupoval iba jeden a my sme vždy dostali súpera so svetovej či európskej špičky. Tak je to dodnes, lebo Slováci neuspeli v žiadnej kvalifikácii."
Jaroslav Vojtek patrí k trénerskym stáliciam a namieste je otázka, či netúži zmeniť vzduch." Neriešim to, v Dubnici bývam, zamestnanie mám neďaleko a futsal je mojou prioritou. Hráme extraligu, čo je kvalitná súťaž. V klube mám stále nesplnený cieľ, získať titul konečne aj ako hlavný tréner. Myslím si, že by sa to čoskoro mohlo podariť. Dúfam, že aj našim fanúšikom budeme robiť naďalej radosť, pretože bez prílišnej chvály, z kolektívnych športov máme najlepšie výsledky.
O veľkom futbale zatiaľ nesnívam, hoci som dlho kombinoval trénovanie futsalu s Futbalom. Viedol som Hornú Porubu, Ladce či Košecu, ale teraz sa chcem venovať len futsalu. Považujem ho za výborný doplnok aj pre hráčov futbalu, pretože aj Brazílčania začínajú najprv na malom ihrisku, až potom idú na veľké, kým u nás je to naopak. Ak niekto tvrdí, že v hale sa hrá tvrdo, keď sú mantinely, nech si vyskúša futsal, kde sa hrá iba na čiary a akumulované fauly. Získaní obratnosť, šikovnosť, technika a rýchlosť sa každému hráčovi na veľkom ihrisku zíde."
