Život nemala Antónia ľahký. Pochádzala síce z rodiny, kde bolo veľké gazdovstvo, veľa sa jej však neušlo. Vydala sa za muža zo susednej chalupy, no veľmi si s ním v živote neužila. Býval každý rok od apríla do novembra preč. O päť detí sa starala sama, bývali ďaleko od dediny. Robiť musela ako chlap.
Po úraze nastala zmena
Ešte tri mesiace dozadu bola teta Antoška čiperka. Po tom, čo sa potkla na koberci, spadla a poranila si nohu, sa veľa zmenilo. „Predtým sa sama vybrala do záhrady pozbierať orechy či jablká. Stále pobehovala a musela niečo robiť. Po návrate z nemocnice už len posedáva," hovorí vnučka Lenka Stančeková. Smeje sa, že niekoľko rokov už to majú vymenené. „Kedysi babka brávala na prázdniny mňa, dnes ja ju. A vždy sa veľmi teší."
Babička už veľmi zle počuje, ale o život okolo seba sa živo zaujíma. „A kedy tam pôjdeme, dnes?" vypytovala sa neustále vnučky, keď sme spolu s ňou prišli na návštevu do domova. „Zaujíma sa o svoju oslavu. Stále sa pýtala aj na to, kedy príde tá fotografka. Musela som jej obliecť peknú sukňu, nový sveter aj šatku. Stovku bude oslavovať v domove aj v reštaurácii," hovorí vnučka.
Vrecia so zemiakmi nosila sama
Syn Alexander hovorí, že mama je milá, veselá a veľmi pracovitá žena.
„Povahu má skôr po svojom otcovi. Rada si prv aj zaspievala, to som po nej zdedil ja aj s bratom Rudom. Dosť sa však narobila. Bývali sme najprv Na bačoch, dvanásť kilometrov od dediny Papradno, potom v Modlatíne, to bolo tiež šesť kilometrov mimo. Mama nám chodievala po jedlo pešo dvanásť kilometrov. Vychovávala nás vlastne sama. S otcom sme bývali len v zime. Od apríla do novembra bol preč, robil na statku pri Liptovskom Mikuláši. Starala sa o nás, robila na poli a chodila aj odrábať na cudzie, aby sme čo-to dostali," spomína si Alexander.
Antónia je drobná žena, ktorá musela zastať aj chlapskú prácu. „Nosievala napríklad osemdesiatkilové vrecia z poľa sama na chrbte asi dva kilometre. Je zázrak, že sa pri toľkej robote tak veľa dožila," dodáva syn s obdivom.
Rada spievala
Ako mladšia Antónia rada spievala aj s inými ženami. „Keď spustili na Modlatíne večer po práci tie ťahavé pesničky, bolo to krásne," vracia sa do minulosti Alexander. Podľa jeho dcéry jej vždy aj veľmi chutilo jesť. Ničím nepohrdla, ale v starobe sa zmenila, už jej tak nechutí. „Joj, kedysi by bola schmatla čokoľvek, čo bolo na stole, aj keby to utekalo. Teraz už nie."
Kamarátky z domova Pavlína Grupáčová a Helena Šramčíková však prezrádzajú, že ich priateľka Tonka sa rada naje toho, čo jej chutí. Má veľmi rada hlavne horčicu a neľúbi vraj maslo. „Zvykla mi žartom povedať, keď chodila okolo mňa popri stole v domove - Dobre sa najedz, Pavlína, lebo pôjdeme do roboty, aby si bola pevná do tej práce," hovorí o tom, ako zvykne žartovať teta Antónia s kamarátkami v domove Pavlína.
Babička s vnučkou Lenkou.
Dedia po nej usmievavú tvár
Humor a usmievavú tvár zdedili členovia rodiny určite po babke. V domove sa počas našej návštevy zastavil aj vnuk Milan. A babka hneď na neho: „A teba poznám! A čože tu chceš?"
„Nuž, prišiel som ťa zavolať, aby si nám išla pomáhať zemáky zaorávať," smial sa Milan. Že mala mama zmysel pre humor, potvrdzuje aj syn Alexander. Keď ju však deti nahnevali, veru ich vedela aj vyobšívať. Inak sa ani nedalo. Veď výchovu štyroch synov a jednej dcéry by sama inak ťažko zvládla.
