Článok pokračuje pod video reklamou
POVAŽSKÁ BYSTRICA. Na Slovensku je jediná štátna špeciálna základná škola pre deti postihnuté autizmom, a to v Bratislave. Existujú ešte ďalšie štyri takéto školy s materskými školami, ktoré sú však súkromné a ich kapacity sú obmedzené. Naviac, len jedna je na strednom Slovensku.
Rodičia troch detí z Považskej Bystrice, ktoré potrebujú pre špecifické problémy odborný pedagogický prístup, zatiaľ nevedia, kam nastúpia budúci prváci na povinnú školskú dochádzku.
V meste podmienky nemajú
V základných školách v Považskej Bystrici, kde boli deti zatiaľ formálne zapísané do prvého ročníka, podmienky pre vzdelávanie autistov vytvorené nie sú. Do špeciálnej základnej školy ich rodičia zapísať nemôžu, lebo nemajú mentálny postih a zákon im to neumožňuje.
Na mestský úrad preto adresovali požiadavku na vytvorenie školy alebo triedy pre takéto deti. Obrátili sa aj na Krajský školský úrad v Trenčíne a ministerstvo školstva.
Rodičov s podobnými problémami je údajne v regióne viac. Do úvahy by možno pripadalo aj vytvorenie školy pre autistov v meste.
Uzatvára sa do seba, nekomunikuje
Marek, syn pani Martiny, ktorá má ešte ďalšie dve deti, bude mať v júni 6 rokov a od septembra by mal nastúpiť povinnú školskú dochádzku. Vychovávať ho nie je ľahké. Po tom, čo chlapec navštevoval špeciálnu škôlku pre autistov, kde sa mu venovali odborníci, je komunikácia s ním ľahšia.
„V štyroch rokoch vedel môj syn už čítať a počítať. Bez problémov pracuje s počítačom, v podstate lepšie ako ja. Má však poruchy v komunikácii a je ťažké zvládnuť jeho vzdelávanie bez odborníkov. Napríklad, ak poviem synovi dlhšiu vetu, nechápe niekedy, čo od neho chcem. Potrebuje jasné príkazy, svoj pravidelný denný režim, ktorý sa nevychyľuje veľmi z bežných koľají. Inak ho to vyvedie z miery a prestáva komunikovať s okolím. Po tom, čo sa mu venovali odborníci v Žiline, komunikuje sa s ním ľahšie. Aj nám poradia. Ak nebude vo vzdelávaní pokračovať takto, bojím sa, že budú problémy " hovorí pani Martina. Päťkrát do týždňa vozí syna do Žiliny, tam na neho čaká štyri hodiny, aby ho mohla zobrať späť. Ak by začal chodiť do školy, čakala by dlhšie. Nevie si predstaviť, ako by to zvládala.
Rovnaký problém majú aj ďalší dvaja rodičia, ktorí tiež majú deti autistov bez mentálneho postihnutia. S ich integráciou do bežnej triedy by však mohol byť problém.
Hnevá ho neočakávaná zmena
Druhá mamička, pani Ľuba, hovorí, že jej syn Andrej reaguje na veci, ktoré ho rozladia, hnevlivo.
„Napríklad minule ho nahnevalo, že sneh padá zhora nadol, a nie naopak. Je ťažké predvídať, čo ho vyvedie z miery. Potrebuje svoj režim, a nemá rád zmenu. Musím ho dopredu pripraviť na to, že niečo bude iné, lebo potom reaguje plačom a niekedy aj hnevlivo. Napríklad, ak by sme sa vybrali niekam iným autom než tým, na aké je zvyknutý, malo by inú značku či farbu, a nevysvetlila by som mu to dopredu, nepripravila ho na zmenu, plakal by a odmietol by odísť. Aj keby s ním išiel manžel, nie ja ako zvyčajne, tiež by ho to rozladilo. Taktiež zmenu učiteľa by niesol ťažko. Práve z tohto mám trochu obavu. V Žiline je už zvyknutý. Chápe, že niektoré veci musia byť tak, ako sú, ale vnútorne mu akosi nesedia, dlhšie si na ne zvyká. Ak by nemal potrebný čas, aby sa adaptoval na zmenu, neprijal by ju a bojoval by proti nej - plačom, aj hnevom. Na verejnosti plače potichu, lebo sa hanbí, ale doma kričí. Vedeli by to povedať aj susedia, keď niekedy počujú jeho reakcie. Sú však veľmi tolerantní, lebo o nás vedia," hovorí pani Ľubica o prejavoch autizmu u svojho syna Andreja.
Býva občas nervózny, kričí
Otec malého Jakuba si myslí, že integrácia do bežnej triedy by nebola pre syna vhodná. Rušil by ostatné deti. „Keď nemá to, na čo je zvyknutý, vrieska, a dožaduje sa toho, je nervózny. Má napríklad časopisy Macka Pusíka, ktoré má vždy poukladané podľa poradia. Keď mu to prehádžem, začne vrieskať, a uloží si to podľa svojho. Nemôže to mať inak. Alebo má určitý režim, podľa ktorého denne funguje. Ak je zmenený, protestuje. Napríklad raňajky musí mať presne vtedy, keď to má v svojom dennom režime napísané. Neznesie odklad. Ak sa to zmení, opäť reaguje podráždene," hovorí o špecifických prejavoch syna Jakuba pán Miroslav.
Nedali sa odradiť
Rodičia sa obrátili na mesto, či by nemohli byť nejaké možnosti vytvorené v rámci Považskej Bystrice aj pre vzdelávanie ich detí. Tam ich odporučili na Krajský školský úrad v Trenčíne, a ten zase na mesto. Jedna z mamičiek tvrdí, že si ich pohadzovali ako horúci zemiak. Nakoniec skončili na ministerstve školstva.
