„Hrám rád divadlo. Teraz poviem básničku..." - Toto sú prvé slová vtedy ešte 7-ročného Andreja Škvara z magnetofónovej kazety. „Keď boli deti malé, nahrávala som ich na magnetofón, aby mali okrem fotiek na detstvo nejakú pamiatku, " vysvetľuje Andrejova mama Ľuboslava.
Synovi musela mama zošívať látky na provizórnu oponu. Tá potom visela nad posteľou, ktorá plnila účel javiska.
Neskôr sa Andrejovým špekulovaním doplnilo nasvietenie „scény" nočnými lampičkami. Funkciu farebných filtrov svietidiel nahradili detské plastové stoličky, cez ktoré sa ťažkopádne predierali rôznofarebné lúče svetla. Všetko bolo premyslené do najmenších detailov. Mohlo sa začať predstavenie...
Divadelník
Keď mal Andrej Škvaro šestnásť rokov, chcel si zahrať v „ozajstnom" divadle. Aké-také skúsenosti mal zo základnej školy, počas ktorej sa zúčastňoval recitačných súťaží Hviezdoslavov Kubín a Rozprávkové vretienko. Jeho mama pracovala v nemocnici, kde poznala kolegyňu - herečku Divadla pod vežou. Dohodla sa s ňou, kedy by sa syn mohol prísť pozrieť na nácviky. Tu sa začala Andrejova krátka herecká kariéra, ktorá sa skončila úplne inak, ako čakal.
S kamarátom Máriom Paholkom prišli na nácvik, pozreli si ho, a zostali. „Obsadili nás najskôr v menších úlohách. Neskôr som si zahral aj hlavnú postavu. V Divadle pod vežou som bol asi tri divadelné sezóny. Potom ma to ťahalo do mladšieho kolektívu. Ďalšie štyri sezóny, s nejakými prestávkami, som bol u susedov v Malej múze. Človek sa veľa naučí, ak má od koho. A ja som mal to šťastie," hovorí Andrej.
Dalo sa to čakať
„Od mala chcel byť hercom a ja som verila, že niečo dokáže, hoci som nechcela, aby sa dal na toto povolanie. Nevidela som v ňom možnú budúcnosť a najmä jeho sebarealizáciu," hovorí pani Ľuboslava.
Andrej chcel ísť na Akadémiu muzických umení v Banskej Bystrici. Prešiel sitom prvého kola talentových skúšok, no zistil, že škola nedostane akreditáciu. Nechcel ísť do Bratislavy, napokon skončil v Nitre, kde vyštudoval na Univerzite Konštantína Filozofa etnológiu a etnomuzikológiu.
„Mám, samozrejme, dobrý pocit, ak počujem o ňom niečo dobré. Som rada, že s veľkým kolektívom divadelníkov ponúka zaujímavé muzikálové predstavenia tým, ktorí by sa ako obyčajní smrteľníci na predstavenie divadla do Bratislavy z finančných alebo iných dôvodov dostať nemohli. Dobrá kultúra sa dá robiť aj za „humnami", myslí si pani Ľuboslava.
Pašiové hry
V Pruskom sa formovala už v roku 2001 skupinka mladých ľudí okolo kaplána Petra Holbičku. Ten nacvičil s mládežou pašiovú hru.
„Chytil som sa, dostal som dokonca aj hlavnú úlohu Ježiša Krista. Kaplán Holbička bol, bohužiaľ, preložený do inej farnosti. Ostali sme bez režiséra a tvorcu hlavných myšlienok hier. Nechcel som, aby to takto dopadlo," tvrdí Andrej. Potrebovali sme režiséra. Napokon som to zobral do svojich rúk. Pašiové hry zostali „žiť". A nielen to. Jednoduché vystúpenie sa začalo „nabaľovať". Pribudla hudba, svetlo, kulisy. Z jednoduchých pašiových hier v kostole sa postupne vypracovalo muzikálové predstavenie v kultúrnom dome. Tajomstvo kríža bolo mojou muzikálovou prvotinou. Hrali sme ju vo veľkonočnom období v rokoch 2006 - 2007," spomína si mladý režisér.
Rozprávka ožila
Rozprávku Soľ nad zlato nevyberal dvadsaťpäťročný režisér sám.
„Oslovila ma kamarátka Andrea Tomanová, ktorá dávnejšie dostala rozprávkovú kazetu od známej. Dal som doviesť scenár z Bratislavy a spoločnosť, ktorá mala práva na rozprávku, nám dovolila použiť aj hudbu. Nahrali sme hudobné podklady i spevy s Edom Štenclom v provizórnom štúdiu ilavského domu kultúry. Priestory prušťanského kultúrneho domu boli malé. Potrebovali sme väčšie. Presťahovali sme sa z Pruského, a za pochopenia primátora sme začali cvičiť v Ilave. Tam sme mohli využiť prenosnú točňu, kulisy, väčší a divadelnejší priestor. Tu sme dali nášmu umeleckému súboru oficiálny názov Hugo," tvrdí o začiatkoch nácviku ďalšieho muzikálu v roku 2007 Andrej.
Mystérium
Biblická téma, od rozdelenia anjelov dobra a zla, stvorenia sveta, Ježišovho účinkovania, ukrižovania, až po zmŕtvychvstanie. To je iba časť dejových obrazov v poradí tretieho muzikálu, ktorý nasledoval v roku 2009.
„Zmenili sme tému, hudbu a aj jej systém a spôsob nahrávania. Odišli sme do štúdia, kde dostali priestor akustické hudobné nástroje. Bolo to, akoby sme dávali dohromady rockovú kapelu. Nádych bol taký, pretože tento štýl sa nám páčil, a hlavne ho „pretlačili tí, ktorí sa o hudbu postarali," tvrdí so smiechom Andrej.
Hudba nepôsobila umelo, na rozdiel od Soli nad zlato, ktorá bola vyrábaná takpovediac počítačovo. Potvrdilo sa, že rôzne žánre inscenácií môžu zniesť rôzne hudobné štýly. Andrej pripravil scenár a podieľal sa na príprave biblického muzikálu aj inak. „Vždy je to aj o dohadovaní sa s kostymérkou, hudobníkmi, spolupráca s partiou, ktorá stavia scénu, nasvecuje divadelný priestor. Dôležitá je hudba, kde môžem povedať tam mi pridaj niekoľko taktov, tam uber. Mám predstavu, ako sa budú pohybovať tanečníci, takže preto je dôležitá spolupráca aj s muzikantami," vyrátava problémy pred samotným predstavením režisér.
Perinbaba
Štvrtý muzikál súboru Hugo mal zatiaľ v blízkom okolí Ilavy najväčší úspech. Predstavenia sú naplnené do posledného miesta, hercov vyprevádza z javiska veľký potlesk.
„Dôležitým faktom bolo, že muzikál sa podarilo „pustiť" do sveta vďaka projektu cezhraničnej spolupráce. Výsledkom bol fakt, že projekt, ktorý sa podarilo presadiť, pomohol divadelníkom či mestu Ilava pri získaní grantu na zvukovú a svetelnú techniku, či iné potrebné veci. Bez pomoci primátora a poslancov, ktorí nám pomohli aj pri zabezpečení finančného krytia projektu, by sa nám to nepodarilo," tvrdí Andrej. Opäť sa opakuje tvorivý kolotoč podobný prechádzajúcim muzikálom, no objavuje sa aj kopec noviniek.
„V Perinbabe to bolo, okrem výpravnej scény, väčší počet muzikantov pri nahrávaní hudby, väčší počet tanečníkov (z folklórnych súborov Mladosť, Vršatec, Strážov a baletného súboru ZUŠ Ilava) a hercov (z divadelných súborov Hugo a Malá múza). Predovšetkým sme boli trošku nervózni, či sa dohodneme s pánom Ľubomírom Feldekom, ktorý pripravoval filmový scenár rozprávky. Poprosil som ho, aby tak urobil aj pre nás. Majster pera prišiel do Ilavy, povedal som mu, čo potrebujeme, a on nám všetko pripravil. Potom mohla prísť premiéra a mnohé ďalšie vystúpenia. No, takže v kocke sa to hovorí asi takto poľahúčky. Lenže my sme boli po Mystériu doslova vyšťavení. Podanie projektu nás ale zaviazalo, že sme museli začať „makať" hneď na Perinbabe. Nácviky a skúšky nám zabrali asi všetky voľné soboty. Zvlášť cvičili folkloristi, zvlášť baletný súbor a herecký ansámbel. Postupne sme zlučovali jednotlivé tance či piesne k hereckým výstupom. Opäť toho bolo veľa, no všetci to zvládli, za čo sa im chcem poďakovať!"
Čakanie na nápad
Taký hektický rok, ako bol ten 2009, by Andrej už absolvovať nechcel. „Čakajú nás ešte reprízy Perinbaby v Ilave, Dubnici nad Váhom, Pruskom, rysujú sa vystúpenia v Trenčíne, Bratislave, vo Viedni, či v Čechách. Tento rok si chcú všetci od náročných nácvikov oddýchnuť, takže ďalší muzikál by mohol prísť teoreticky až v roku 2011. Priznám sa, neviem zatiaľ, od čoho sa mám odraziť. Dobrý ti p či námet nám môžu poslať ľudia aj na stránku súboru Hugo. Či to bude niečo moderné, historické, biblické alebo rozprávkové, naozaj neviem.
Podstatné je, že vo všetkých mladých ľuďoch takmer šesťdesiatčlenného súboru, vrie túžba nacvičiť ďalšie dielko a získať nové skúsenosti. Možno sa v tomto roku objavia opäť nové herecké, či tanečné talenty, ktoré obohatia súbor. Vďačím „ťahúňom" Huga, bez ktorých by moje muzikálové nápady zostali iba snom: Ľubovi Starečkovi - hlavnému producentovi a ekonómovi súboru, Petrovi Pecušovi - projektovému manažérovi, Justíne Janekovej, Milke Filovej a Monike Ďurišovej - kostymérkam, Vierke Porubanovej - choreografke, všetkým hercom a tanečníkom, Lukášovi Behanovi a Dáške Mišíkovej - autorom hudby a sólistom, ktorí majú obrovský hudobný talent. Majú cit pre texty a chytľavé melódie. Práve Dáška sa podpísala pod rockové ladenie posledných muzikálov, čo sa páči najmä mladšej generácii. My chceme ponúknuť svoje muzikály všetkým vekovým kategóriám. Dúfam, že každý si v nich nájde to svoje," tvrdí Andrej Škvaro, jeden z najmladších režisérov na Slovensku.
