Vtedajšia moc ho takmer zničila. V noci z 13. na 14. apríla v roku 1950, presne o polnoci, štátna bezpečnosť so zložkami ľudovej milície násilím vnikla do rehoľných domov a farských úradov na Slovensku. Spustila tak akciu pod krycím menom K, ktorá bola pripravovaná k násilnej likvidácii mužských kláštorov a internácii rehoľníkov.
Neskôr ju pomenovali podľa brutality, s akou sa jej aktéri správali voči napadnutým, barbarská noc. Viaceré rády sa z útoku komunistického režimu dodnes nespamätali, mnohé kláštory zanikli, mnohé objekty sú dávno zbúrané. Opustený zostal aj Zoborský kláštor, v ho- rách, odkiaľ vtedy odviezli asi päťdesiatku mladých mužov, a ich predstavených.
Nezvaní „hostia"
Stály diakon Jozef Cahel drží v rukách fotografie a vždy povie, pri akej príležitosti boli urobené, prípadne, čo je na nich. „Táto je jedna z našich posledných spoločných. Bolo to ešte v roku 1949, v deň obliečky do rúcha," spomína Jozef, a ukazuje nám chlapča, sediace na kraji. „To som ja," usmeje sa a začne hovoriť o udalostiach, ktoré poznačili nielen jeho život.
„Viselo to vo vzduchu. Médiá písali iba to, čo sa im dovolilo, a my sme tušili niečo nedobré. Aj medzi vysoko postavenými činiteľmi boli ešte slušní ľudia, a tí avizovali, čo príde. V ten deň nám páter magister po večeri povedal, že to bola naša posledná spoločná. Vedeli sme, že si po nás prídu, a tak sme nešli ani spať, čakali sme oblečení. Tí, ktorí mali okná svojich izieb na les, sledovali, ako nás postupne obkľučujú milicionári a eštebáci či policajti. Muži chodili po lese a sledovali, čo sa deje. O polnoci vyrazili urezaným kmeňom stromu dvere a s veľkým krikom sa rozbehli po kláštore," vracia sa v spomienkach.
Jedna z posledných spoločných fotografií.
Zbrane a saláma
Po zuby ozbrojení muži hľadali predstaveného, ktorému nariadili zhromaždiť všetkých, ktorí objekt obývali. „Do niektorých izieb vnikli násilím, stále kričali a nadávali. Chceli sme si pobaliť veci, no viac ako pyžamo a hygienické veci nám vziať nedovolili. Cestou po točitom schodišti sa jeden z nich pristavil pri výklenku, v ktorých boli sochy. Akože si zapáli, no videli sme ho, ako vkladá za sochu pištoľ! Ďalší ju „našiel" a zakričal: Našiel som pištoľ! Majú zbrane, sú ozbrojení!
Čakali sme asi tri hodiny, pokiaľ všetko vyrabujú. Štátny zmocnenec, ktorý mal pod pazuchou päť „štanglí" salámy, vyzval rektora, aby podpísal, že vydal kláštor dobrovoľne, čo on odmietol - nemôžem podpísať to, čo mi nepatrí. Je to majetok biskupského úradu.
Budova školy.
Vzali ho do auta a odviezli preč. Nás naložili na autá a viezli, nevedno kam. Cez plachty sme videli, že ideme hore Považím. Kamaráti napísali na lístočky, že nás vezú Trenčín a vyhodili ich von. Lenže za nami šla volga s eštebákmi, ktorí zastavili a naháňali lístočky po ceste, po roliach. Napokon nás doviezli do Kostolnej pri Trenčíne," pokračuje Jozef Cahel.
Politická prevýchova
Do bývalého kláštora pozvážali asi tri stovky klerikov. Vraj na politickú prevýchovu. „Asi tri týždne do nás hustili dejiny VKSb, ako ich prepísali oni. V škole sme sa učili všetko, no s triezvym nadhľadom. Na naše otázky nevedeli odpovedať, dokonca vymenili prednášajúcich. Štátny zmocnenec povedal, že sme nepolepšiteľní, no my sme chceli iba diskutovať. Napokon nám povedal, že pôjdeme robiť a o pár dní nás previezli na Priehradu mládeže.
Porozdeľovali nás po barakoch, prezliekli z reverend do modrých košieľ so znakom ČSSM. Červené baretky sme odmietli, dali nám napokon modré. Vymohli sme si chodiť v nedeľu do kostola. Neskôr sa k nám pridali aj niektorí brigádnici. Podmienkou bolo, aby sme nechodili stále na rovnaké miesto. Striedali sme tak Udiču, Púchov či Kočkovce. Na stavbe priehrady bol s nami Anton Hlinka a ešte jeden bohoslovec, ktorých vysvätili tajne. Slúžili nám omše tajne, na barakoch. Bohoslovcovi na to prišli a vzali ho. Vzbúrili sme sa, chceli sme vedieť, kde je, aby ho vrátili späť. Pohrozili nám, že ak neprestaneme, naženú nás do dobytčákov a pošlú na Sibír.
Kto mal dobrý posudok z obce alebo miestnej ZO KSS, toho pustili. Mňa a asi tretinu poslali späť do Kostolnej, lebo sme sa neprispôsobili. Nedostal som dobrý posudok a poslali ma pracovať do Spišských Matejoviec, kde sa vyrábal smaltovaný riad a aj iné „veci", no to som netušil. Niekoľkokrát som navštívil predstavených v Podolinci. Po jednej z návštev ma zatkla ŠtB a obvinila ma zo spojenia s Vatikánom a špionáže.
Vyšetrovanie
„Človek sa musí vžiť do ovzdušia doby, aby ju pochopil. Nasledujúcich osem mesiacov som prežil iba vďaka viere. Vypočúvanie v Košiciach ma malo zlomiť najmä psychicky, aj keď fyzické týranie vypočúvajúcich nemalo niekedy hranice. Brutálnymi metódami chceli človeka zlomiť pri výsluchoch. Facky, kopance a údery do bezvedomia. Desať dní zatvorení v cele bez svetla, bez ničoho, na holej zemi. Odsúdili ma na dva roky, ktoré som si odkrútil v neľudských podmienkach v Jáchymove, v tábore smrti. Deň po príchode nás čakala demonštračná prehliadka zastrelených väzňov, ktorí sa pokúsili utiecť. Myslel som si, keď ma prepustili, že sa to všetko skončilo. Ako som sa mýlil," spomína Jozef Cahel.
Ploštica
Po prepustení narukoval k Pomocnému technickému praporu - vojenskému táboru nútených prác v Karvinej, kde pracoval na šachte „Honéger" a „Hlubina". Po návrate do civilu si našiel zamestnanie v Ilave, neskôr sa oženil a presťahoval do Považskej Bystrice. Nikde ho nechceli vziať na vysokú školu, a napokon sa eštebácka mašinéria zamerala aj na jeho ženu a deti. Bytové prehliadky mu mali dať jasne najavo, že je stále pod dohľadom. Keď sa rodina s tromi deťmi presťahovala, noví nájomníci ho prekvapili. „Volal mi vtedajší prokurátor, aby som okamžite prišiel. V skrinke nad telefónom bola ploštica," hovorí pán Jozef.
Splnenie sna
V roku 1988 začal vypomáhať pri príprave birmovancov a výuke náboženstva. Úspešne ukončil katechetický kurz v Nitre a učil v základných školách v Považskej Bystrici Predmieri, Plevníku, Mikšovej, popoludní náboženstvo.
„Otec Kardinál Chrizostom Korec sa vyslovil, že tí, ktorí mali štyridsať rokov, sa môžu stať stálymi diakonmi (mohli byť ženatí). Prihlásil som sa, dokončil diaľkovo bohoslovecké štúdiá v Bratislave. Vysvätili ma, a ja som sa aspoň priblížil k svojmu snu, stať sa misionárom a nájsť svoj zmysel života, pomáhať ľuďom," dodal.
