DUBNICA NAD VÁHOM. Dnes už majú vyše sedemdesiat rokov. Spomienky na školu, v ktorej strávili niekoľko rokov, ako aj triedneho profesora, v nich stále žijú.
Srdečné zvítania, horlivé rozhovory, potriasania rukou - tak sa začalo už ôsme pomaturitné stretnutie absolventov zo 4. B z roku 1957. „Boli sme prvý ročník, ktorý zmaturoval už v novej budove školy," hovorí predseda triedy Stanislav Sedláček,.
Z úcty voči triednemu
Z 35 študentov žije dnes ešte 28. Väčšina pochádza z okolia, no medzi sebou mali aj spolužiakov z východného Slovenska. Najďalej sa odsťahovali do Brna a do Plzne. Na májové stretnutie ich prišlo dvadsať, vrátane triedneho profesora Juraja Šušaníka. On bol vlastne jedným z hlavných dôvodov, prečo sa rozhodli zorganizovať stretnutie práve po 53 rokoch. V ten deň, 14. mája, totiž oslavoval svoje 85. narodeniny. Dnes si s ním už takmer všetci tykajú, a tak sa na stretnutí zišli spoločne ako rovný s rovným. „Som rád, že ma zavolajú na každú stretávku. Tykáme si už dlhšie, kedysi to niektorý z nich navrhol. Beztak je medzi nami iba trinásťročný vekový rozdiel."
Na úvod spoločná fotografia.
O tom, aký ich triedny bol a stále je, sa rozhovoril jeden z jeho žiakov Štefan Kunda: „Dnes má 85 rokov a vzorne sa stará o chorú manželku. Bol to chalan z dediny, ktorý vyštudoval vysokú školu. Mal dobré znalosti, ale zároveň poznal všetky dedinské domáce práce. Dokonca vlastnoručne pestoval a kosil na chate ovos. Ale svojho času bol aj primátorom v Novej Dubnici. Doslova človek do koča aj do voza."
Juraj Šušaník ako triedny profesor bol voči svojim študentom autoritou. „Myslím, že som bol prísny, ale ľudský, rešpektovali ma. A predpokladám, že ma mali aj radi, keď ma teraz pozývajú na stretnutia."
Ako sa vyrábali ospravedlnenky a historky študentov
Mať na starosti tridsaťpäť chalanov nie je žiadna zábava. Štefan Kunda to potvrdzuje: „Boli sme riadni gauneri. Ale držali sme pekne pohromade."
Aj po toľkých rokoch si radi zaspomínajú na vtipné historky z lavíc - napríklad o falšovaní ospravedlneniek: „Spolužiak Ondro Ziman mal staršieho brata lekára, od ktorého vedel zohnať recepty aj pečiatku. Keďže veľa vymeškával, často to využíval pre seba aj pre druhých," rozpráva Jozef Belina. „Ďalší spolužiak - Milan Krulich zasa vedel perfektne písať ako lekár a vždy odniekiaľ zohnal rôzne diagnózy. A tak sa vo veľkom vyrábali ospravedlnenky. Až raz došlo k tomu, že na rodičovské združenie prišiel aj pán doktor Ziman. Tam mu vytkli, že ako je možné, že lieči toľko ľudí. Prekvapene sa pozrel na to a hneď zistil, čo je vo veci. Najlepšie na tom však bolo, že Milan Krulich písal na ospravedlnenky diagnózy zo zoznamu tehotných žien. Podotýkam, že sme v triede boli len chalani. Nakoniec z toho všetkého boli trojky zo správania."
Bývalí študenti si zaspomínali aj na zážitky, ktoré v škole prežili. Napríklad Jozef Belina pripomenul historku s hasiacim prístrojom, ktorý pri bitke s Edom Bartošom zhodili na zem. Inokedy chalani vypiekli s profesorom, ktorý si známky zapisoval trocha netradične, nie do zápisníka, ale známky vyrýval do drevenej dosky. Tesne pred konferenciou ju však jeden zo študentov zhobľoval. Najväčšou kauzou však bola ukradnutá triedna kniha. Dodnes sa nevyriešila.
Na študentov mal šťastie
Triedny profesor Juraj Šušaník má dodnes odložený menný zápisník svojich študentov aj so známkami a na stretnutia ho vždy prinesie. Len jediný raz bol triedny, a to práve tejto partii. „Ja som nebol kvalifikovaný pedagóg, bola to skôr náhoda. Zhodou okolností sa vtedy, keď som prišiel do Dubnice, uvoľnilo v priemyslovke miesto pedagóga pre ekonómiu. Tak som sa stal zo dňa na deň učiteľom," zaspomínal si.
„Mal som šťastie na žiakov, ak si porovnám, aké sú problémy v školstve dnes. Principiálne z môjho života vyplývalo, že som nemal miláčikov a nerobil som rozdiely. Ku každému som mal rovnaký prístup. Snažil som sa ich podchytiť. Dobre to fungovalo aj keď to bola čisto chlapčenská trieda," dodal.
