Privítanie pána Floriána bolo veľmi srdečné. Už pevný stisk ruky veľa prezradil o jeho povahe, potom nás ešte vybozkával a vystískal. Vnučke Marte Královej prikázal prichystať pohostenie, aby sa nám dobre zhováralo o jeho živote. Keď sa snažila počas rozhovoru vysvetliť niektoré veci, vždy ju zastavil, aby do toho nerozprávala, lebo nás „omýli".
Starý pán je ešte vždy chlap na svojom mieste a v rodine požíva veľkú vážnosť. Aj z toho mála, čo stihol o sebe prezradiť, je jasné, že musí mať tuhý korienok.
Od mamky ušiel ku krstnej
Pán Florián si toho užil veľa. Pochádza z lazov neďaleko Krásna nad Kysucou. Otca nepoznal a mamka? „Nevyrastal som u nej, viete ona bola taká prudká. Raz, keď sa nahnevala, ušiel som ku krstnej a už sa nevrátil. Tá ma vychovala a ani som sa jej nestihol poďakovať, že bola ku mne taká dobrá," spomína si ujo.
Tvrdý život dedinského chlapca
Ďalej hovorí o živote chudobného dedinského chlapca, ktorý nebol ľahký. „Žili sme celkom inak ako dnešné deti. Do dvanástich rokov som nemal poriadne nohavice. Nosil som zrebnú košeľu a aj v zime som chodil bosý. Viete, ako sa mi šmýkalo a ako ma nohy boleli, keď som nosieval putne s vodou hore kopcom?" prezrádza čo-to o minulosti starý pán.
Neskôr ho život zavial na služby do Domanižskej doliny.
Furmanský chlieb
V živote sa natrápil nielen ako dieťa, ale aj neskôr. Furmanský život bol tvrdý. „Dvadsaťpäť rokov som sa pod perinou nevyspal. Len pri koňoch v maštali v zime a v lete na humnách. Ráno o štvrtej hodine som vždy začal kŕmiť kone a o piatej som už šiel do lesa. Celý deň som nakladal a zvážal drevo. Sneh sa mi vrchom naberal do čižiem, studená voda mi v nich čvŕkala až do ôsmej večer. Aké to bolo príjemné, keď som si ich po robote mohol konečne dať na kachle do ovčej vlny," spomína si pán Florián.
Zažil aj vojnu, priamo sa ho, našťastie, nedotkla, na front nemusel.
Svadba po sedemdesiatke
Prežil svojho vlastného syna Štefana, aj prvú manželku. „Mám dvoch vnukov a tri vnučky, a mal som dvoch synov. Len jeden zomrel ešte ako bábätko, lebo mal srdiečko na opačnej strane. A mal som aj dve manželky. Prvá Vincencia bola veľmi dobrá, a druhá Helena len prvých desať rokov, potom sa zhumpľovala," hovorí o svojej rodine už pradedko Florián. Druhýkrát sa ženil ako sedemdesiatdeväťročný.
Životná guráž mu nikdy nechýbala. „Ja som sa snažil dobre gazdovať. Aj som deťom poskupoval rolí a vnučka dostala pozemok v Zakvašove. Neviem, možno by som ešte zvládol bývať sám vo svojom dome," rozmýšľa nahlas ujo.
Vnučka, u ktorej teraz v Domaniži žije, hovorí, že dedko si veru u nich ťažko zvykal. „Ešte pred dvoma rokmi býval sám, ale chodievali sme k nemu. Neskôr už to nešlo pre zdravotné problémy. Ale i tak je veľmi samostatný. Sám sa oholí, poumýva, oblečie, je stále sebestačný. A myslí mu to výborne. O politike vie toho viac ako ja," hovorí vnučka Marta.
Dedko je i starostlivý a dobrý príbuzný. Nerobí rozdiely. Keď sa pýtame, ktoré z vnúčat má najradšej, hreší nás. „A akože sa ma toto pýtate? Tu mám vnučku a tu pravnučku, to pred nimi nemôžem. A ani sa to nepatrí, robiť rozdiely."
Kamarátky včely
Starý pán hovorí, že usporiadaný rodinný život je veľmi dôležitá vec. Vraj ľudia by mali držať pohromade ako včely, keď im je zima. O ich živote by mohol rozprávať celé hodiny. Včeláril totiž sedemdesiat rokov.
Včely neboli len jeho kamarátky, ale aj lekárky. „Je dobré dať si každý deň po kalíšku slivovice s medom. Liečil som sa občas aj propolisom, a keď ma bolievali nohy, pomohli včelie žihadlá. S včelami som aj kočoval, mal som dvadsaťpäť rodín," rád sa pochváli pán Florián. Ešte ako deväťdesiatročný učil včeláriť svojho o nejaký ten dobrý rôčik mladšieho kamaráta.
On, aj iní známi tvrdia, že dedko má ešte i dnes energie na rozdávanie.
