Hora, nazvaná po americkom prezidentovi, sa v jazyku domorodcov nazýva Denali - Biely vrch a je jednou zo 7 summits - najvyšších vrcholov jednotlivých kontinentov. Už predtým som vystúpil na africké Kilimandžáro, juhoamerickú Aconcaguu a európsky Elbrus, ktorý leží v Rusku blízko gruzínskych hraníc. Jeho konkurent Mont Blanc je považovaný za najvyšší vrch civilizovanej Európy. K naplneniu mi chýbajú tri vrcholy. Carstenz Pyramid v Polynézii, ktorý je vyšší ako najvyšší vrch Austrálie Mount Kosciuszko. S chlapcami sme sa dohodli, že to skúsime v roku 2012. Ostávajú už iba Vinston v Antarktíde a Mount Everest, no to je iný level.

Dôležité známosti

Hlavný organizátor expedície Maťo Nemček z Rokošportu vyberal z 36 kandidátov dvanástich, medzi ktorými som bol aj ja. Bol to najvyšší možný počet, pretože americkí rangeri nepustia na horu početnejšiu výpravu. Odlietali sme z Budapešti cez Frankfurt, Houston, Anchorage v troch skupinkách po viac než dvadsiatich hodinách a desiatich hodinách časového posunu sme pristáli na Aljaške. Problémom bola najprv zatúlaná batožina jedného z nás, ktorému sme museli požičiavať veci, ale spacák musel kupovať nový. Ďalší nastal na rangerskej stanici, kde nás nechceli pustiť bez domáceho sprievodcu. Našťstie, niektorí z našich himalájistov objavili známu horolezkyňu, vďaka ktorej sme mohli vyraziť smer vrchol.

Šerpovia? Zabudnite!

V čase nášho príletu na horské miniletisko na ľadovci Kahiltna bolo na hore asi 400 ľudí, ku ktorým sme sa pridali aj my. Štyridsať kilogramov na chrbte, rovnaká porcia na saniach a začala sa neľahká cesta. V Argentíne nám náklad do výšky 4200 metrov vyniesli mulice, v Himalájach to robia Šerpovia. Američania si nechcú kaziť divočinu a nechajú horolezcov odkázaných samých na seba. Vystupovali sme oficiálnou cestou, kde sme zapichovali bambusové tyčky s vlajočkami. Predvídavý sa ukázal Maťo, ktorý si orientačné body ukladal do GPS, čo sme nielen my ocenili pri zostupe.

Pozor, lavíny

Cesta do Motorcycle Hill campu vo výške 3364 metrov nebola jednoduchá. Všade hrozili nebezpečné ľadovcové trhliny, každú chvíľu niekde spadla lavína, ale až na jeden pád do diery sa nič nestalo. Ďalším cieľom bol Basin camp vo výške 4350 metrov, kde sme potrebovali preniesť celý náklad. Darilo sa nám a namiesto viacerých etáp sme všetko zvládli za jeden deň. Pôvodne sme tam chceli ostať tri dni, pretože predpoveď počasia nebola najlepšia. Situácia ráno bola optimistickejšia a pri prehliadke terénu mali traja z nás obrovské šťastie, keď ich uviazaných na šesťdesiatmetrovom lane v traverze iba o vlások minul obrovský odtrhnutý kameň.

Ešte kilometer

Získaný čas nám prišiel vhod a mohli sme pokračovať vo výstupe. Bez fixných lán výstup po ľade by nebol možný, ale výškové metre pomaly pribúdali a v 2. júna „padla hranica 5000". Niektorí mali výškovú chorobu, ďalšieho boleli triesla, a tak sme si jeho náklad rozdelili a pokračovali do High campu vo výške 5240 metrov. To už nebola žiadna zábava. Veľká zima, kde teplomer klesal v noci až k mínus päťdesiatim, stupňom. Našťastie, to bolo v noci, ale aj cez deň silný vietor zimu znásoboval. Počasie nám neprialo, obloha sa zatiahla a ani ďalšie predpovede neboli optimistické. My sme bolo na tom relatívne dobre pretože iné výpravy čakali aj niekoľko dní a nemohli sa dostať hore.

Neľahká voľba

Čakáme na zlepšenie počasia, ale situáciu zhoršil aj sneh, ktorého napadol cez noc takmer meter. Viditeľnosť bola slabá, čo znamenalo, že hora sa uzavrela. Niektorí výpravy sa vzdávajú a otáčajú sa nadol. Debatujeme, čo ďalej. Nakoniec sme sa rozhodli, že počkáme do rána a ak sa situácia neumúdri, musíme sa vrátiť. Dlhé dni prípravy, zháňanie, tréning, výstup necelý kilometer pod vrchol, a naše úsilie mohlo vyjsť kvôli rozmarom počasia nazmar. Ráno bude múdrejšie večera.

Na vrchole

Ráno sme sa zobudilo a pohľad bol optimistický. V mrakoch sa ukázalo „okno" s modrou oblohou, čo nás povzbudilo. Rozhodnutie bolo rýchle a okolo deviatej hodiny sme vyrazili. Nebolo to jednoduché, ale s blížiacim sa vrcholom sme sa cítili stále lepšie. Po viac než piatich hodinách sme dosiahli cieľ a vystúpili na vrchol. Nemožno povedať, že sme ho zdolali, lebo hora sa zdolať nedá. Denali bola k nám milostivá a dovolila, aby sme na ňu vystúpili. Bol 7. jún a možno najťažší a najstrmší vrchol sveta sme mali pod nohami. Postupne sme vystúpili ôsmi z dvanástich, troch nepustila hore výšková choroba a jedného omrzliny. Po návrate do tábora sme unavení zaľahli, aby sme si oddýchli pred náročným zostupom.

Anjeli strážni

Pri zostupe som mal obrovské šťastie, keď sa mi vypla mačka. Kamaráti zareagovali a priľahli lano, no aj tak mi cepín presekol nohavicu, ale pád do 400 metrovej hlbiny sa nekonal. Zvírený sneh sa miešal s páperím z deravého oblečenia. Ak by sa zasekol o niekoľko centimetrov nižšie, presekne mi lýtko...Cesta nadol nebola jednoduchá, ale podarilo sa nám zostúpiť do Motorcycle Hill campu. Spod hromady snehu sme vyhrabali nielen stany, ale našiel som aj fľašku slivovice. Ráno som sa zobudil v úplnej tme na bolesť hlavy. Nebolo to zo slivovice, ale pretože cez noc napadol meter snehu, ktorý spôsobil, že sme si takmer vydýchali všetok kyslík. Aby to nebolo málo, pridala sa desivá hmla, ktorú tu volajú white out - biela tma. Nebolo vidno ani na krok, ale museli sme sa rozhodnúť. Ešteže sme mali Maťovo GPS. Prešľapával som cestu, nevidel som nič, iba spoza chrbta som počul pokyny - doľava doprava. Za nami sa vydali aj Američania a Kórejčania, ktorí by bez nás netrafili. Ísť pomedzi obrovské trhliny, kde by chybný krok znamenal smrť, bolo náročné, ale vďaka Bohu sme to všetko zvládli. Pri zostupe sme sa zbavovali potravín, ktoré sme darovali výpravám smerujúcim na vrchol.

Hlad a čakanie

Pri návrate do Base campu nás na miniletisku čakalo nemilé prekvapenie. Lietadlá nemohli pre zlé počasie pristávať a viacero horolezcov tam čakalo už tri dni. Jesť sme takmer nemali nič a kúpiť v malej búdke, kde bola pani starajúca sa o lety a ranger, sa nedalo nič kúpiť. Museli sme vystačiť s orieškami, tyčinkami a čajom. Ráno sa situácia trochu zlepšila, ale najprv nás vyhnali, aby sme išli ušliapavať pristávaciu dráhu, lebo inak by lietadlo nemohlo vzlietnúť. Po hodine priletel malý stroj, ale zobral iba piatich. Ďalšie lietadlo nepriletelo, lebo sa počasie opäť zhoršilo. Neostalo nám nič iné iba čakať, uskromniť sa s mini zásobami a šliapať sneh na dráhe. Predstavy dehydrovaného jedla, ktoré stačí zaliať horúcou vodou, aby sa dalo pochutnať na rizote, kung pao či kurčati z ryžou, boli iba fatamorgánou. Až na tretí deň sa vytvorilo krásne okno a prileteli tri lietadlá. Pocítili sme obrovskú úľavu a tešili sa na návrat domov.

Denali, ďakujeme!

Aj keď sa nemôžem nazvať horolezcom, ale skôr vysokohorským turistom, výstup nepreceňujem. Vďaka Pánu Bohu sme to dokázali, ale musíme hore poďakovať, že napriek množstvu nebezpečenstiev bola vľúdna a neukázala nám svoju silu. Ak by chcela, mohli by sme byť vynikajúci horolezci s najlepším materiálom, nedosiahli by sme nič. Pri spomienke na neľahké chvíle, kedy som si nielen ja, ale aj kamaráti siahli na dno síl, mi prechádzajúc zimomriavky po chrbte. Pripravovať sa vo výške necelých 300 metrov nad morom, chodiť s batohom a v zime sedieť v košeli v nevykúrenej kancelárii, aby sme zvládli extrémnu horu, sa zdá niekedy až nepredstaviteľné. Denali, ďakujeme a vzdávame hold.