Prezídium DPO ocenilo tých, ktorí výrazným spôsobom pozitívne ovplyvnili rozvoj dobrovoľnej požiarnej ochrany a celý svoj život zasvätili ochrane životov, zdravia a majetku spoluobčanov.
Ocenení prevzali medailu z rúk generálneho sekretára DPO SR Vendelína Horvátha. Hasiičom poďakoval telefonicky, hoci na diaľku, aj prezident DPO Jozef Minárik, ktorý sa zotavuje po operácii. Jediným nositeľom titulu Zaslúžilý člen Dobrovoľnej požiarnej ochrany Slovenskej republiky v našom regióne sa stal Bernát Krajčoviech zo Stupného.
Jediný syn
Nedávno sa dožil držiteľ najvyššieho vyznamenania dobrovoľných hasičov 69 rokov. „Môžete to kľudne napísať. Nie som nejaká baba, aby som sa na to urazil, keď mi prezradia vek. Roky nezastavíš," povedal v úvode rozhovoru pán Bernát. Usmeje sa a začne hovoriť o svojom narodení. Hneď je vidieť, že je to veselá kopa.
„Narodil som sa v Stupnom, a bol som vlastne jedináčik, ak nerátam päť sestier. Ale bol som jediným synom. Vraj som sa narodil na povale, lebo vtedy nemocnice ešte, tuším, neboli," smeje sa hasič, a my nevieme, či máme brať jeho slová vážne, alebo ešte žartuje.
Pokračoval v otcových šľapajách
K zakladajúcim členom hasič-ského spolku v Stupnom bol aj otec pána Bernáta. „Mne sa páčili hasiči odmalička. Dá sa povedať, že sa to na mňa nalepilo ešte pred vojnou. Mohol som mať sedemnásť rokov. Odvtedy som zostal hasičom verný. Dobrí kamaráti a fajnová partia sa ťažko opúšťajú!" tvrdí zaslúžilý hasič. Tvrdí, že ani po návrate z vojny sa „tomu nedalo zabrániť". Postupne prechádzal rôznymi funkciami, od obyčajného člena, cez veliteľa, predsedu či okrskového veliteľa.
Dobrá partia
Sedemdesiate roky patria k najpamätnejším v histórii hasič-ského športu v Stupnom. „Absolvovali sme väčšinou súťaž od základných okresných kôl, až po finále. Rád si na to spomínam. Častokrát sa nás pýtali: „Kde to Stupné je?" Po niekoľkých súťažiach to už vedeli," dopĺňa informácie ocenený hasič.
V roku 1969 skončili hasiči zo Stupného v Bratislave vo vyraďovacom kole dvanásti, aby obsadili na I. Národnom kole v Martine deviatu priečku. O tri roky v Košiciach skončili štvrtí, a v roku 1974 na celoštátnej súťaži v Novej Bani šiesti.
Na III. Národnom kole v Leviciach v roku 1976 skončili tretí, a hoci mali postupovať najlepší traja, „zaujímavý" postupový kľúč poslal na medzinárodnú súťaž súperov zo štvrtej priečky.
„Zostali sme doma!" spomína trpko pán Bernát.
Okrem tých úspechov vyhrali Stupňania okresné kolá previerok a množstvo trofejí z rôznych pohárových súťaží v rokoch 1968-80.
Úspešné družstvo zo sedemdesiatych rokov.
Súťaže
Pokiaľ sa udržiava DHZ iba papierovo a nemá žiadnu činnosť, je to podľa Bernáta Krajčoviecha iba umelo, nasilu a zbytočne. „Už by to nebol kolektív a priateľstvo. Jediné, čo požiarny zbor udržiava, sú súťaže a činnosť. Či brigádnická, alebo pomoc pri rôznych akciách, ak neberiem do úvahy ochranu pred požiarmi či nešťastiami. Aj u nás to chvíľku tak existovalo, a ja som mal obavy, že sa to dobre neskončí," tvrdí pán Bernát.
Podľa jeho slov je v Stupnom momentálne dobrá partia, inak by to vraj nefungovalo. Hasiči majú vlastnú súťaž. V auguste pripravia už 8. ročník. Systém a spôsob behania vymyslel on. „Nedalo mi to spávať. Mal som ale podmienku, aby bola trať v závere vedená do kopca. Ja viem, dnešní mladí by najradšej bežali dole kopcom. Ja im dám! Prvý ročník bol zaujímavejší tým, že voda sa sala z potoka, nie z kade.
Dnes sa to už nedá, pretože moderné „mašiny", ktoré družstvá majú, by to nezvládli. Stačil by možno aj malý kamienok, a pokazili by sa. Preto sme od toho upustili."
Družstvo Veterán klub Stupné.
Hasiči sú všade
Hovorí sa, že súťaž je niečo iné ako zásah pri požiari. Niektorí starostovia dokonca hovoria, že hoci majú ich hasiči plné zbrojnice pohárov, pri zásahu by mali asi problémy. „Myslím si, že to nie je pravda. Rutina vzniká už len pri tom, ak vie človek spojiť hadice či naštartovať mašinu. My máme zásahovú striekačku, dokonca klasickú šestnástku. Sú to starci, ale sme schopní zasiahnuť. Pamätám si viacero povodní, požiarov. Bolo veľa. U nás i v okolitých obciach nás vždy radi videli, ak sa niečo stalo," dodáva Bernát Krajčoviech.
Trpezliví - Bohu milí!
Pán Bernát tvrdí, že v doline sa hovorí: „Čo hasič, to športovec a čo Stupnaň, to hasič a športovec!" Každý starosta je údajne pyšný a hrdý na svojich hasičov. „Je to jeho obraz, on je zodpovedný za stav a funkčnosť DHZ. Len eurá sa ťažko zháňajú. U nás to nie je zatiaľ najhoršie. Keď horí, je povodeň či nešťastie, alebo treba brigádovať, volajú vždy iba na hasičov. My pomôžeme, no snažíme sa, aby sme mali zodpovedajúci výstroj a výzbroj. Hovorí sa, že: „Trpezliví - Bohu milí!" Lenže niekedy to nemusí byť pravda. Najmä potom, keď na vás zabúdajú," naráža pán Bernát na odovzdávanie áut DHZ v doline, kde ich dostali všetci, okrem Stupňanov. „Nie, nechcem vyzerať akoby som nad tým plakal, ale škrie ma to! Jednoducho, obišli malú dedinku, akoby sme po tom všetkom, čo sme pre obec či dolinu urobili, nemali nárok," dodáva.
Generálny sekretár DPO Vendelín Horváth Bernátovi Krajčoviechovi odovzdáva ocenenie.
Veterán nechce čakať
Bernát Krajčoviech dostal takmer všetky vyznamenania, ktoré môže dostať dobrovoľný hasič. S tým posledným, podľa jeho slov, nerátal. Prekvapilo ma to, ale stáva sa to. Ja som nikdy nebol komunista a nemal som ich ani rád. Šok som zažil, keď som dostal medailu k 50. výročiu vzniku KSČ," smeje sa hasič, vraj v najlepších rokoch. O pokračovanie tradície v rodine sa stará syn Pavol, no pán Bernát je stále v družstve veteránov. Minulý rok súťažil za Veterán klub Stupné, no vraj mu to už zdravie nedovolí. „Neslúži, ako by malo, ale stále pôsobím ako veliteľ súťaže, rozhodca. Začalo sa to na mňa sypať, ale človek sa nesmie opúšťať, nebudem predsa čakať doma na zubatú!" usmieva sa Zaslúžilý člen Dobrovoľnej požiarnej ochrany Slovenskej republiky.
