Hasičská striekačka z roku 1928, ford z toho istého roku, opel z roku 1932, aero z roku 1930 a podobných veteránov mohli obdivovať všetci, ktorí nezaváhali, a sobotňajšie poludnie využili na návštevu podujatia, ktoré organizoval Klub historických vozidiel Považie.
Účastníci prišli z rôznych kútov Slovenska i Čiech. Rovnako aj návštevníci pochádzali z rôznych oblastí. Nikomu z nich neprekážalo, že vozidlá prišli neskoršie. Veď pri historických deduškoch nie je dôležitá rýchlosť, ale, ako s úsmevom poznamenali viacerí majitelia, prísť do cieľa s celým autom.
Nadšení diváci
Pobehovanie od jedného auta k druhému, obdivovanie, pri novších vozidlách konštatovanie, najmä u staršej generácie - také sme mali aj my. Aj takýto pohľad poskytovalo stretnutie zberateľov historických vozidiel. „Som tu prvý raz. Veľmi sa mi tu páči, mne osobne najviac fordka z roku 1928. Dokonca som sa zabudol pozerať, kde mám ženu a deti," smial sa Jozef Kotačka.
Malá Katarínka prišla so starými rodičmi. Jej sa pre zmenu najviac páčil najstarší veterán z roku 1912, nepohrdla by ani motorkou. A keď sa jej podarilo sadnúť do policajného auta, bola úplne nadšená. Jej nadšenie zdieľal i dedko Bohuš Fiedor. Dokonca sa dal prehovoriť, aby si obliekol aj historickú policajnú uniformu a zapózoval pred objektívom i so samopalom a terčíkom.
Najstarší veterán
Panhard Levarssor bol vyrobený v roku 1912. Podľa majiteľa Jířiho Kratochvíla z Moravy je v ňom osemdesiat percent pôvodných. „Dostal som sa k nemu prostredníctvom známeho. Bola to len kopa šrotu. Aby z neho mohlo vzniknúť to, čím je dnes, trvalo pätnásť rokov poctivej práce," priznal sa majiteľ.
Prezradil, že k veteránom má veľmi silný vzťah. „To sa už nedá ani nazvať vzťah, ten mám k žene. Je to už krvný pomer. Dokonca sa aj dedí. Moje dve dcéry vyštudovali dopravnú školu a tiež majú vzťah k historickým vozidlám," zasmial sa.
Na podujatiach ho sprevádza manželka. Obaja sú oblečení v dobových kostýmoch, aby zodpovedali obdobiu, v ktorom bolo vozidlo vyrobené. „Namiesto dovoleniek chodievame na zrazy, manželka si už zvykla," žmurkol na prichádzajúcu manželku. Tá ho hneď doplnila, že už ani nemá námietky. „Manžel ma tak spacifikoval, že to už beriem ako samozrejmosť," usmiala sa.
Panhard nie je jeho jediné cenné auto. Doma má ešte fiata z roku 1910. „Zohnal som náhodou ho až na Novom Zélande. Je celkom v dobrom stave, pretože bolo osemdesiatpäť rokov v múzeu, ktoré pozostalí zrušili. Hoci mám už kupovať autá zakázané, jednu túžbu ešte mám. Získať auto vyrobené do roku 1904," prezradil.
Historická hasičská striekačka
Je vyrobená v roku 1928. Ale ako jej majitelia zhodne skonštatovali, hasiť na nej by dokázali ešte aj teraz. „Ale nemôžeme to ukázať. Ktosi nám ukradol čerpadlo," uškrnul sa Ján Machnič z Turzovky.
Ladislav Višňovský ho doplnil, že im ho závidia dokonca aj majitelia BMW. „Poďte vyskúšať, ako štartuje. Stačí len potočiť kľukou a už motor pradie. Chytá lepšie ako nové BMW," hrdo predvádza štartovanie. Dodal, že auto je majetkom šiestich členov Veterán klubu Turzovka. „Kúpili sme ho akurát v deň, keď malo ísť do šrotu. A bola to ozaj hŕba šrotu. Dávali sme ho dohromady šiesti," ukazoval fotografie, keď auto ešte nebolo opravené, Višňovský. Pri pohľade na ne by nikto neveril, že dnes si už trúfajú na ňom cestovať do Rakúska či Poľska. „Len sa musíme pripraviť na dlhú jazdu. Keď máte štyridsaťkilometrovou rýchlosťou zdolať dvesto či tristokilometrovú vzdialenosť, tak to trvá pekných pár hodín. Ale my sme spokojní. K hasičstvu máme všetci vzťah, rovnako aj k nášmu autíčku," pochválil vozidlo.
Na aerovky nedá dopustiť
Rudolf Rebry to do Považskej Bystrice nemá ďaleko. Z neďalekej Novej Dubnice prišiel na striebornej aerovke. „Mám dve. Jedno je Aero 30 z roku 1937, dvojvalec s dvojtaktným motorom. Druhé aero 662 je z roku 1930, tiež dvojvalec a dvojtakt," povedal o svojich štvorkolesových miláčikoch Rebry. Doma má vraj ďalšie - Aero 50, ktoré bolo podľa neho vlajkovou loďou firmy Aero. „Ako jediná vo svete vyrábala štvorvalec s dvojtaktným motorom," vysvetlil.
Prečo mu učarovali práve aerovky? „ Pozrite sa na túto tridsiatku. Z diaľky vyzerá ako žena ležiaca na boku. Z toho vychádzali aj návrhári karosérie," nedá dopustiť na svojich tátošov.
K veteránom mal blízky vzťah od detstva, brzdili ho ale financie. „Splniť som si ho mohol, až keď som bol väčší," hovorí s úsmevom. Aero 30 si kúpil pred ôsmimi rokmi. Najprv ho musel rozobrať, pozháňať náhradné súčiastky, náhradné diely, poskladať, nastriekať... Práca si vyžadovala hodiny a hodiny trpezlivosti. „Urobil som ho v rekordnom čase. Každý deň od druhej, hneď ako som prišiel z roboty," som začal na ňom pracovať. Asi by som si ani neurobil prestávku, ale manželka mi dovolila len do jedenástej večer. Cez víkend to bolo lepšie. V dielni som bol aj do štvrtej ráno. Stihol som ho dať do poriadku za päť mesiacov," doplnil.
Aerovky sa stali natoľko jeho srdcovou záležitosťou, že sa stal prezidentom Aero klubu na Slovensko. So svojimi autíčkami navštívil už mnoho miest, zúčastnil sa súťaží. Dodal, že historické vozidlá si mohli poobzerať aj Novodubničania počas osláv päťdesiateho výročia vzniku mesta.
