O príchode na Slovensko rozhodla puška československej výroby

Mladý lekár, ktorý pochádza z Iránu, o sebe hrdo tvrdí, že je Peržan. Svoju životnú lásku, manželku Zahru, si našiel v Dubaji a hneď po svadbe, na ktorej bolo viac ako 2500 hostí, ju doviedol na Slovensko.

V Dubnici, podľa jeho slov, našiel to, čo hľadal. Preto sa spolu s manželkou rozhodli, že na Považí sa usadia. Keďže mladý pár je veľmi spoločenský a priateľský, nájsť si kamarátov nebolo ťažké.

Na Slovensko sa dostal „vďaka" puške

Keď sa Mohammad rozhodol, že bude študovať za lekára, ako prvé mu napadlo, že pôjde do Indie. Dokonca už mal všetko vybavené, ale na poslednú chvíľu sa to zmenilo. Potom chcel ísť do Kanady, ale keďže zistil, že by musel najskôr dva roky navštevovať gymnázium a až potom študovať medicínu, svoje plány rýchlo zmenil. Podobná situácia sa zopakovala pri uvažovaní o Nemecku, a tak musel hľadať nové riešenie.

Pomohol mu otec. „Je poľovníkom, mal pušku a tá bola z Československa. Volala sa Brno, podľa mesta, v ktorom bola vyrobená. Otec povedal, že keď tam majú dobrú pušku, budú mať aj dobrých lekárov a bolo rozhodnuté."

Na Slovensko prišiel v roku 1993. Najskôr navštevoval rok jazykovú školu v Senci a týždenne mal až 17 hodín slovenčiny. „Jeden deň sme preberali ľudské končatiny a ja som sa po škole išiel dať ostrihať. V hlave sa mi to trošku poplietlo, a tak som holiča zdvorilo poprosil, či by mi namiesto končekov neostrihal končatiny," spomína Mohammad. Potom išiel študovať medicínu do Košíc. Tam sa okrem lekárstva naučil aj „hutoriť".

V júli roku 2000 skončil štúdium a od septembra pôsobil v nemocnici na Myjave. „Na Myjavu som sa dostal náhodou. Keďže mňa veľmi zaujala práca „krčiara", rozposlal som si 36 žiadostí po celom Slovensku. Po 35- negatívnych odpovediach, prišla jedna pozitívna a ja som zamieril na Myjavu. O tri roky neskôr som atestoval."

Slovenské zdravotníctvo je na najvyššej úrovni

V roku 2006 odišiel do Anglicka, kde vykonával lekársku prax. Stále však rozmýšľal o tom, že sa chce vrátiť na Slovensko. „Dal som si inzerát, že hľadám ambulanciu. Približne po ôsmich mesiacoch sa mi ozvala Marika Omastová, ktorá mala svoju ambulanciu v Dubnici. Keďže ona chcela ísť do Anglicka, tak ja som jej pomohol vybaviť nejaké potrebné veci, povedal som jej, ako to tam chodí a snažil sa jej pomôcť. Nakoniec sa všetko podarilo, ja som odišiel do Dubnice a ona do Anglicka," spomína s úsmevom Mohammad.

Malé mesto na Považí sa mu hneď zapáčilo. „Je tu blízko diaľnica, rýchlo sa dostanem do Trenčína, Bratislavy alebo do Žiliny. A hlavne, že sa tu páči aj mojej manželke," dodal mladý lekár.

Mohammad prezradil aj to, aký je rozdiel medzi slovenským a anglickým pacientom. „V Anglicku väčšinu problémov rieši „obvoďák" a najčastejšie sa na všetko predpisuje paracetamol. Na vyšetrenie u špecialistu sa v Anglicku čaká najmenej dva mesiace. Slovenskí pacienti by mali zvážiť, že netreba len nadávať. Slovenské zdravotníctvo je vynikajúce, na najvyššej úrovni oproti tomu anglickému. Anglické má len meno a prístroje. Chybou na Slovensku je len to, že o zdraví pacienta rozhodujú poisťovne a že lekár musí rozmýšľať, čo ešte v danom mesiaci môže urobiť a ak má limit."

Mohammada v Dubnici pacienti prijali veľmi dobre a majú v neho dôveru.

Chcel malú svadbu, nakoniec mali 2500 hostí

„Chcel som sa oženiť na Slovensku. Prvýkrát to nevyšlo, druhýkrát tiež nie, a keď ani tretí pokus nebol úspešný, tak som šiel do Iránu," vyratúva so smiechom Mohammad.

„Moja manželka Zahra bola sestrinou kamarátkou. Tak sme sa zoznámili, boli sme spolu asi dva týždne. Keď som sa vrátil na Slovensko, tak sme si každý deň telefonovali. Potom sa išiel zasa za ňou a približne po jedenástich mesiacoch známosti sme sa vzali."

Mohammad je prvorodený syn a podľa zvykov a tradícií svadba trvala týždeň. Tri dni bola pre širší okruh známych, čo bolo asi 2500 ľudí a štyri dni pre bližšiu rodinu. „Svadba bola v dvojposchodovej hale pre známych a pre rodinu, čiže nejakých 500 ľudí, bola doma. Popravde, z tých 2500 ľudí som poznal asi 400," priznáva Mohammad.

Prvý deň svadby je nevesta oblečená v zelených šatách, čo symbolizuje zdravie. Druhý deň v zlatých na znak bohatstva a tretí deň je v bielom ako symbol nevinnosti. Nasledujúce štyri dni mohla mať oblečené, čo chcela.

„Keď sme prišli na Slovensko, urobili sme si aj tu svadbu. Bola podľa mojich predstáv, čiže 50 ľudí, a bolo to v bare v Novom Meste nad Váhom. A tam som konečne poznal všetkých," dodáva so smiechom.

Pred príchodom na Slovensko ju strašili

Mohammadova manželka Zahra je mladá, atraktívna a inteligentná žena, ktorú vždy zdobí úsmev. Pred tým, ako sa mala odsťahovať na Slovensko, ju jej brat strašil, že tu nemáme bojlery na teplú vodu. „U nás má každá domácnosť bojler, lebo v potrubí nie je dostatočne teplá voda, a preto si ju prihrievame," vysvetľuje Mohammad.

Potom pochopila, že u nás sa o teplú vodu báť nemusí. Na začiatku jej, okrem rodiny, chýbal najmä nočný ruch, hlasné trúbenie áut a nákupné centrá, na ktoré bola zvyknutá z Dubaja. Nevedela sa zmieriť s tým, že o piatej je vonku už tma. Postupne si však zvykla.

Mohammad má na Slovensku aj brata. Vyštudoval City University a po štúdiu sa rozhodol, že ostane na Slovensku a začne podnikať. Dnes má otvorený bar, ktorý je zariadený v duchu perzskej kultúry a nechýba tam ani vodná fajka.

Po čase na Slovensko prišli pozrieť Mohammada aj ďalší členovia rodiny, ktorým sa tu veľmi páčilo. Očarila ich najmä príroda, ale keďže prišli v novembri, tak ich prekvapili nízke teploty.

Na Slovensku jedia žuvačky a bejzbalové lopty

Mohammad si spomína aj na svoj prvý kontakt so slovenským jedlom. „Bolo to na internáte. Prvý deň sme mali vyprážaný syr. U nás sa syr nevypráža, tak to bola pre mňa novinka. Stále som žul, žul a ono sa to len naťahovalo. Nechápal som, prečo jete žuvačky. Potom som začal prehĺtať," smeje sa lekár. „Druhý deň sme mali plnenú papriku. Keď som uvidel v prostriedku taniera tu guľku v rajčinovej omáčke, pýtal som sa, či tu jete bejzbalové loptičky."

Keď mu prvýkrát zavolal otec, okrem jedla spomenul aj iné veci. „Rozprával som o letisku v Bratislave, ktoré popri tom dubajskom pôsobilo komicky. Internát nám zatvárali o desiatej a v takom čase sme sa v Dubaji chodili kúpať do mora. Prekvapením pre mňa bolo aj skoré zatvárenia obchodov. Dokonca sa v nich ani nedala zjednávať cena," srdečne sa rozosmeje sympatický lekár.

Sú rozdiely?

Napriek tomu dnes Mohammad tvrdí, že v Dubnici našiel to, čo hľadal a je to miesto, v ktorom si chce založiť rodinu. Na otázku, čo mu tu okrem rodiny chýba, odpovedá okamžite. „Veruže absolútne nič!"

Na záver ešte prezradí, aký je rozdiel medzi slovenskými a iránskymi ženami. „Žiadny. Všade je muž hlava a žena krk."

Mohammad je veriaci, ale nepatrí k tým ortodoxným. „Nemodlím sa každý deň, občas pijem alkohol, pokiaľ som tu nemal manželku, jedol som aj dobre vyúdené štipľavé klobásky. Teraz nemôžem, lebo jej to prekáža, keďže ona bravčové mäso neje."

A kde sa vidí mladý lekár o tridsať rokov? „Stále v Dubnici. Nemám, prečo meniť," uzatvára Mohammad.