PRAZNOV. Základná organizácia číslo dva pripravuje každý rok, okrem iného, aj posedenie pri guláši či opekanie. Z viac ako troch stoviek členov ich prišlo posledný júlový utorok do areálu miestneho amfiteátra sto.
Pokiaľ prišli „na miesto činu", ostatní, pripravili ich kolegovia občerstvenie. Zemiaky sa ale neočistili sami, slaninka sa sama nenakrájala.
Tradícia trvá
Koľko rokov chodievajú členovia z dvojky na guláš, nevie ani ich predsedníčka Milada Straková. Tá si na pomoc vzala vnučku Vanesku, ktorá radila pri čistení zemiakov.
„Začínali sme dvadsiati na lodenici pri Váhu. Teraz nás chodieva vždy aspoň stovka. Zaspievame si pri harmonike, pochutíme. Vždy je dobrá nálada. Dúfam, že nám vyjde počasie," skonštatovala Straková. Členov základnej organizácie čaká v blízkom čase rekreácia vo Vodiciach, ktorú pripravuje okresný výbor. V septembri si spomenú a ocenia viac ako päťdesiat jubilantov. O mesiac neskôr pôjdu na týždenný rekondičný pobyt do Hlbokého.
Majstri navarili dobre
Pripraviť zemiaky, nakrájať zeleninu a vlastne zabezpečiť všetko potrebné na nerušený priebeh akcie musia členovia výboru s manželkami. Gulášmajstri Justín Mrišo a Jaroslav Mrišo sa pustili do varenia gulášu.
„Mal by byť dobrý, nikdy sa nik nesťažoval, že tomu bolo inak," myslel nahlas pán Jaroslav. Jeho kolega bol opatrnejší. „Hádam im bude chutiť," dodal pán Justín. „Všetko je na úkor voľného času. Aj iní sa vedia pridať, spýtať, či niečo netreba. Keď skončíme, musíme ešte upratať. Ale stojí to za to. Spokojnosť členov nám dáva za pravdu, keď hovoríme, že treba v tejto myšlienke pokračovať," opisuje činnosť „zabezpečujúceho personálu" Straková.
Býva dobre!
„Chodievame sa s nimi odreagovať, aj keď sme z jednotky, od srdciarov. Spýtali sme sa, pozvali nás, a tak sme tu. Býva tu príjemná zábava, dostaneme sa medzi ľudí," skonštatovali manželia Halačovci zo Zemianskej Závady.
Najstarším účastníkom posedenia bol osemdesiatpäťročný Štefan Trník. Zaspomínal so známymi na časy, kedy sa začal učiť vo vtedajšej zbrojovke, ktorej brány prešiel ako učeň v roku 1941 a v roku 1985 cez ňu odišiel do dôchodku.
„Nie som tu po prvý raz. Pamätám ešte na časy, keď sme chodievali do Prosného. Som rád, že mi zdravie dopraje stretnúť sa s kamarátmi.
Chodieval som na montáže do Martina, Sniny a iných miest. Do podnikov, ktoré sa zakladali a spúšťala sa v nich výroba. Tam, kam ma zapožičali. Napokon som sa vrátil do Považskej Bystrice. %Pamätám na dobu, keď sme po vojne opravovali zničené mosty pri Milochove, či odchádzali na rok do Ostravy, keď nebolo uhlia," prezradil o svojej mladosti pán Štefan.
„Guláš je veľmi dobrý! Justína poznám, veď je to môj spolužiak. Som tu po druhý raz, len nedávno som sa dostal do dôchodku. Je tu dobre, verím, že o rok pôjdeme opäť," dodal Karol belas. Jeho želanie potvrdili všetci opýtaní účastníci posedenia.
