Jozef Letko z Horného Moštenca chodieva na huby do okolitých lesov veľmi často. Má svoje známe miesta. Vždy ho sprevádza jeho psík, ktorý ho upozorní na nebezpečenstvo.
V jedno júnové popoludnie ho so sebou nemal a musel čeliť nepríjemnému stretnutiu.
Čudné zvuky a prekvapenie
Hubár hovorí, že to bolo 11. júna, v čase, keď začali horúčavy. „Už ráno som našiel asi osemnásť dubákov. Začali ísť, a tak som sa rozhodol, že na hríby pôjdem ešte cestou z práce," spomína si Jozef.
Domov išiel naozaj pešo, z Dolného do Horného Moštenca, cez lesy asi okolo štvrtej poobede. „Od mraziarní v Dolnom Moštenci som sa vybral doľava pešo cez kopce a cez les. Mal som len igelitku, paličku a zabrúsený príborový nožík," opisuje začiatok cesty Jozef. Pustil sa po známych miestach, až vyšiel na samý vrch. Šiel viac-menej po pamäti. „Nehľadím pred seba, ale na zem, aby som niečo našiel. Potešilo ma, keď som zbadal kúsok pred sebou pekných päť alebo šesť dubákov. Zobrať som ich však nestihol," vysvetľuje Jozef. Najprv započul čudné zvuky, hlasné opakujúce sa odfrkovanie. Potom stál pred ním asi v päťmetrovej vzdialenosti medveď.
Medveď špehúň
Chlapovi bolo zviera asi do pol pása a mal podľa jeho odhadu tak 120 až 140 kilogramov. „Úplne som zmrzol, začali sa mi triasť ruky, nevedel som, čo mám robiť. Len som na neho uprene hľadel a mysľou mi behalo, že na strom vyliezť mi nepomôže a ani utekať. Aj maco na mňa len hľadel. Bol celý mokrý, musel sa niekde bahniť v blate, lebo bolo strašné horko."
Jozef zachoval duchaprítomnosť. Začal pomaličky cúvať poza svrčiny a chcel sa zvieraťu schovať. Medveď sa však pustil za ním a stále si udržiaval vzdialenosť piatich metrov. „Mal som síce telefón, ale od strachu sa mi ho spočiatku vôbec nedarilo odblokovať. Potom som akosi predsa len vytočil stodvanástku a zavolal som, že ma prenasleduje medveď. Poradili mi, aby som pred ním neutekal, ale ľahol si na zem dolu tvárou a dal si ruky za hlavu. Vraveli, aby som nerobil paniku. Povedal som im, že paniku nerobím, len nech niekoho pošlú a že ak asi za štvrť hodinku nezídem k mraziarňam, tak ma napadol," hovorí Jozef.
Videli ho aj po Jánovi
Jozef na radu nereagoval, radšej stále poza stromčeky cúval dole. Keď už bol od mraziarní asi päťdesiat metrov, počul húkať policajné auto. „To už bol odo mňa maco asi na dvadsať metrov. Keď som zbadal bránu mraziarní, rozbehol som sa ozlomkrky dolu. Keby šlo nejaké auto, aj ma zrazí. Neobzeral som sa ani doľava, ani doprava."
Vrátnika v to poobedie vyrušilo zúfalé búchanie na bránu a krik: „Otváraj, otváraj! Veď je mi medveď za patami," začul krik muža. Keď prišli policajti medveďa už nebolo. Možno sa zľakol húkajúceho auta.
„Chodím na hríby od pätnástich. Teraz už mám päťdesiatpäť a ešte sa mi to nestalo. Diviaka som stretol, aj srnku niekoľkokrát, dokonca mi raz vyplašený jeleň pristúpil psa, keď vyskočil z húštiny," konštatuje Jozef. Dodáva, že keby mal psíka, nemusel čeliť takémuto prekvapeniu. Bez neho už vraj do lesa nikdy nepôjde, pretože ho vždy varuje.
Maco bude asi spoločenský typ. Neskôr sa totiž potuloval okolo Moštenca na inom mieste, medzi Skalicami. Bolo to po Jánovi, keď tu mládež z dediny pálila ohne. Žeby sa chcel pridať?
