Oľga Apoleníková, samostatne hospodáriaca roľníčka z Pružiny, sa dostala medzi najúspešnejších podnikateľov Európy. Za jej úspechom sa skrýva veľa cieľavedomosti a snahy odviesť dokonalú prácu. Všetko si podľa Oľgy Apoleníkovej treba oddrieť od základu.
Európska komisia vydala v rámci Európskeho týždňa malého a stredného podnikania 2010, ktorý sa konal od 25. mája do 1. júna, brožúru „Tajomstvo úspechu" s profilmi 36 úspešných podnikateľov z celej Európy. Slovensko reprezentovala majiteľka ovčej farmy v Pružine, víťazka projektu Podnikateľka Slovenska 2008 Oľga Apoleníková. Porozprávali sme sa s ňou hlavne o začiatkoch podnikania.
Ako ste sa dostali k práci samostatne hospodáriacej roľníčky?
Najprv som robila v Považských strojárňach. Po chlapcoch sa narodila ešte dcérka. Mala zdravotné problémy, vždy bola ako dieťatko vychudnutá a ja som pochopila, že potrebuje maximálnu starostlivosť. Tiež však boli potrebné korunky do rodiny. Musela som si preto nájsť prácu, aby som mohla byť väčšiu časť dňa pri nej. A dojenie kráv sa dalo zladiť s mojou starostlivosťou o dieťa. V práci som bola ráno a večer. Ráno, pokiaľ som sa vrátila, boli pri Evke chlapci a večer tiež, s tým, že pomohol aj manžel. Mala som skončenú ekonomickú školu a popri práci som si urobila ešte výučný list pre chovateľa hospodárskych zvierat. Z pozície dojičky som sa postupne dostala na čatárku, čo bol medzistupeň medzi úplným začiatkom a zootechnikom. Tam to už bolo aj o spolupráci s veterinárom, inseminátorom a zvýšenej starostlivosti o zvieratá. Potom som dostala ponuku na prácu zootechničky a vedúcej dvora na farme v Pružine. Do toho prišla zmena v osemdesiatomdeviatom roku. Živočíšna výroba nebola v kurze. Väčšine vedúcich dvorov dávali tieto poľnohospodárske dvory do ekonomického prenájmu. Našla som odvahu, prijala som ponuku a začala som farmárčiť.
Zvládnuť starostlivosť o choré dieťa, učenie, úplnú zmenu zamestnania bolo asi ťažké?
Učenie mi išlo najlepšie večer, svieža som bývala do druhej nadránom. Aby som sa mohla sústrediť, potrebovala som mať mamovsky príjemný pocit, že deti sú doma, pokojne spia a celý deň dostávali starostlivosť. To chcelo dobrú organizáciu práce z mojej strany, na zábavu nebolo veľa času. Musela som to cez deň s deťmi dobre zvládnuť. Iba potom sa dostala moja šedá mozgová kôra do stavu, keď bola schopná výkonu. Samozrejme, prechod od zamestnania v strojárňach bola veľká zmena. Ale niekde v mojom vnútri bol vzťah k zvieratám. Som predsa len dievča z dediny. Pamätám si ako dnes na chvíle, keď som sa večer vracala k dcérke a ona ma čakala v posteli. Prišla som ku nej, unavená a ona mi robila s vlasmi na hlave vrtuľku. Potom sa ku mne pritisla a povedala mi - Mami, ty voniaš. Keď som mala umyté vlasy, nebolo mi ich cítiť z maštale, povedala mi, že už nevoniam. Bolo to milé, zžili sme sa obe s mojou novou prácou a prostredím, kde som sa pohybovala. Posúvalo ma to dopredu, lebo som mala pocit, že som volila správne.
Nebol problém prejsť na nový životný režim a vlastne aj štýl?
Nie. Asi preto, že nová práca ma chytila za srdce. Tak ako je bábätko odkázané na svojich rodičov, tak isto aj zvieratá sú odkázané na ľudí, ktorí sa o nich starajú. A keď vás chytí tento pocit zodpovednosti a vidíte, že váš úprimný záujem sa vracia späť v podobe mlieka, ktoré vám zvieratko dá, či z krehkého teliatka vyrastie krásna kravka, ste fascinovaný zázrakmi, ktoré ste dokázali v spolupráci s prírodou. Bola v tom sila zvláštnej istoty, ktorá aj zo mňa robila iného človeka. Pamätám si napríklad na to, ako som išla dojiť aj na štedrý deň. Z družstva na Dušianici som sa potom vracala pešo sama, lebo manžel išiel s mamou na hroby a tak som nemala auto. Cupkala som po ceste rozmýšľajúc nad tým, že keby mi niekto pred desiatimi rokmi povedal, že pôjdem na vianočné sviatky z dojenia kráv, asi by som sa na neho usmievala a klepkala si na čelo. Smiala by som sa takejto vízii možno aj preto, že som mala vždy fóbiu z kráv. Doma sme kravu nechovali, len hydinu, kury, kačky, husi, a najväčšie zvieratá boli kozy a prasiatko. Susedia mali kravy. Keď som sa nimi stretla na ulici, vždy som sa im vyhla a preliezla by som aj cez plot, len aby sa na mňa nedajbože to zviera nepozrelo. Ale strach som prekonala a dnes tvrdím, že krava má zo zvierat najkrajší pohľad.
Ako si spomínate na svoj prvý príchod do maštale?
Bola to zmes rôznych pocitov. Strach, očakávanie, zvedavosť, pocit zodpovednosti a bezmocnosti, ale aj túžba popasovať sa so situáciou. Bol február, tma, všade veľa snehu, mrzlo. Vošla som dnu. Kravy boli hlavami k sebe, sklonené. Keď ma zbadali, zdvihli ich . Odrazu na mňa uprene hľadela nie jedna susedovie krava, ale hneď niekoľko. A všetky mučali, jedna cez druhú. Mala som pocit, že sú to levy a určite ma zožerú. Nič sa nestalo. Dôležitý bol potom aj dotyk. Myslela som si, že ak sa takéhoto veľkého zvieraťa dotknem, nevyhnutne sa musí niečo neočakávané stať. Ale opäť sa nič nestalo. Rýchlo som si zvykla, ja na ne, aj ony na mňa.
Určite to bol aj kus ťažkej fyzickej práce. Vydržali ste a neušli. Prečo?
Keď som začala robiť prácu dojičky, aj dojačku sme si nosili sami. Teraz je to trochu inak. Vtedy sme aj nadojené mlieko museli naložiť, odviesť, preliať sami. A tiež po česaní a čistení trinástich kráv som mávala niekedy poriadnu svalovicu. Bolo potrebné, samozrejme, aj odkydať, čo zvieratá našpinili, aby boli v čistom. Jednoducho som sa natrápila, zapotila. Mala som však hnací motor. Viete, som veľmi tvrdohlavý človek. Keď som do tej práce nastúpila, každý mi hovoril, že to nezvládnem, nevydržím. Ja a práca s kravami bol podľa viacerých ľudí omyl. Chcela som im dokázať, že nemajú pravdu, že to vydržím.
A dnes? Nechceli by ste radšej ujsť od papierov a vrátiť sa späť?
Občas veru aj áno. Vtedy to bolo hlavne o mne, tých zvieratách a práci pre ne. Podnikateľská činnosť je však už o inom. Niekedy mám stavy, že keby niekto za mnou prišiel, položil predo mňa papier a povedal, aby som podpísala, že sa všetkého vzdávam a už neprídem, v tej chvíli by som to urobila. Ale to vždy trvá najviac päť, desať minút. Potom sa otrasiem a idem ďalej. A čo ma najviac ubíja? Byrokracia, jednoznačne. Trochu to zbagatelizujem. Viete, jedna organizácie chce od vás popis ako vyšlo z kurky to vajíčko. Vy jej to dáte, aby ste si splnili povinnosť. Iná organizácie chce od vás presne to isté, ale nemôžete jej dať, čo ste už napísali. Treba to rozpísať inak, do iných chlievikov a kolóniek, na papieri s inou hlavičkou. Nikoho pritom nezaujíma, či zostáva pri toľkom papierovaní čas na to, aby človek mohol zájsť do maštale medzi ľudí. Toto mi najviac vadí. A najhoršie je, že to človek nemôže zmeniť. Keď sa nepodvolí, visí nad ním hrozba postihov a pokút.
Udiala sa po tom, čo ste presedlali na prácu v poľnohospodárstve, s vami nejaká zmena?
Áno, ale skonštatovala som to sama pre seba až s odstupom viacerých rokov, že som iný človek. Neuvedomovala som si zmenu priebežne. Nebol čas. Na farme, čo je vlastne dielňa pod holým nebom, rok veľmi rýchlo uteká. Ste v jednom kole a to kolo sa točí a točí, stále vás niekam tlačí a vy si zrazu uvedomíte, že rok je fuč. Keď zasvieti slnko, najradšej by ste ľudí dali do kopírky, aby ste ich mali čo najviac, a všetko ste stihli. Je však zaujímavé, že práve tento kolobeh ma naučil trpezlivosti. Spontánne reakcie viac prehodnocujem, vypúšťam z okruhu starostí hlúposti, ktoré ma kedysi zamestnávali a považovala som ich za dôležité. A potom je tu ešte niečo. V detstve som neznášala slovíčko musíš. Mama mi hovorievala: „Musíš ísť husi pásť, do obchodu, musíš pozametať, musíš upratať." Keby mi to povedala akokoľvek inak, ale to musíš, to som veľmi nemala rada. A teraz, s úsmevom na tvári si veľakrát poviem, musíš moja milá. Ale už to nie je to musíš cez zuby, je celkom iné.
Nie je to na farme trochu stereotyp?
Jediný stereotyp sú ročné obdobia. Ale práca je vždy trochu o niečom inom, lebo príroda je nevyspytateľná a vždy vám pripraví prekvapenia, proti ktorým musíte aj zabojovať, ak chcete niečo mať.
Máte v tom, čo teraz robíte, nejakého pokračovateľa medzi svojimi deťmi?
Zatiaľ nie. Jednak je to o mne samej, lebo je ťažké mať takú mamu, ako som ja. Som prísna na svoje deti, kládla som na ne dosť veľké nároky, a tak majú možno tendenciu hľadať si skôr vlastnú cestu. A potom, táto práca je nesmierne ťažká. Nie je o ôsmich hodinách pracovného času, ale o celodennej pohotovosti. Ony to vedia, lebo mali možnosť cezo mňa do toho vidieť. Možno preto sa ani jeden do toho nehrnie. Nasilu ich určite nikdy prehovárať nebudem. Musia samy pocítiť, že to chcú. Možno časom zmenia názor. Pevne v to verím.
Ak by prejavili záujem, trvali by ste na tom, aby si všetko prešli od základu ako vy?
Každú prácu treba začať robiť odspodu. Ak by sme začali inak, a potom chceli byť vo vedúcej funkcii, nie je to dobré. Je to moja životná skúsenosť. Prešlo som dojením, starostlivosťou o kravky, pripúšťaním, telením, keď som začala s vlastnou farmou. Tak som si to prešla aj pri iných zvieratách - ovciach a ošípaných. Ťažko ma preto niekto zo zamestnancov, keď urobí chybu, presvedčí, že nie je za ňu zodpovedný, ak je to tak.
