Osud nebol k Helene žičlivý, nevzdáva sa, je bojovníčka

Za cukrárstvo dostala čestné uznanie

Helena by mohla o tom, čo je to aktívne žiť, poučiť aj ľudí, večne hundrajúcich na nepriazeň osudu, pesimistov, ktorí nemajú zdravotný problém, len problém s chýbajúcou chuťou do života. „Nadchne sa pre všetko, všetko chce vyskúšať a nič ju od toho neodradí," hovorí o Helene jej sestra Martina.

Je mimoriadne aktívna

Helena už ako druháčka na základnej škole začala zle vidieť. Dnes má 28 a jej zdravotný stav sa natoľko zhoršil, že s ťažkosťami prečíta aj s pomocou lupy knihu, s čím nemala kedysi problém.

Nepriazeň osudu ju však o chuť žiť vôbec neobrala. Mladá žena žije mimoriadne aktívny život a energie má na rozdávanie. Študuje druhú vysokú školu, má zamestnanie, v ktorom pomáha ľuďom, rada kreslí, cestuje, vytvára rôzne kuchárske špeciality, naučila sa celkom zručne ovládať prácu na počítači. Nedávno sa začala venovať aj spoločenskému tancu a štúdiu španielčiny. Niekoľkokrát sa zapojila do slovenskej abilympiády a vďaka dobrému umiestneniu v modelovaní z hliny cestovala aj do Japonska.

Človek sa stále hľadá

Do disciplíny v tvorbe plagátu sa zapája Helena každý rok, má však rada aj zmenu. „Na každom ročníku skúsim niečo nové. Teraz to bola studená kuchyňa a cukrárstvo. Človek sa celý život hľadá, nemyslíte?" zafilozofuje s úsmevom Helena. Zvláštne čaro, životná energia a cieľavedomosť vyžarujú z tejto mladej ženy na prvý pohľad.

Sestra Martina tvrdí, že ak sa Hela zahĺbi do nejakej činnosti, ktorá ju zaujme, neskončí s ňou, pokiaľ nie je spokojná s výsledkom, ktorý chcela dosiahnuť. „No, ten výtvor z abilympiády, hlavne čo sa týka studenej kuchyne, mohol byť aj lepší. Ale či som mala trému a strach, ako to dopadne, ako to zvládnem? Ani nie. Keď začnem niečo robiť, ponorím sa do činnosti natoľko, že okolitý svet prestáva pre mňa existovať. Je tu len to, čo robím a snažím sa dosiahnuť čo najlepší výsledok," prezrádza Helena.

V disciplíne studená kuchyňa pripravovala z minibagiet lodičky plnené syrom, salámou a inými pripravenými surovinami a studenú misu. „Pôvodne som chcela plachty urobiť zo syra. Keď som si to skúšala pred súťažou, išlo to. Syr, ktorý som mala však nebol na to vhodný, tak som použila salámu. Všetko som potom ozdobila jednohubkami. Viac sa mi asi vydarila studená misa. Bol to taký pokus, chcela som to vyskúšať," prezrádza Helena. Na prípravu mali tri hodiny a suroviny mali všetci rovnaké. V disciplíne cukrárstvo ozdobovala tortu.

Sestry sú povahovo odlišné

Helena je aj veľmi komunikatívna a stále usmiata. „Je iná ako ja. Som skôr uzavretá, nerada dávam najavo, čo sa vo mne odohráva. Helena je veľmi spoločenský typ, má rada ľudí a ľudia majú radi ju, práve pre jej otvorenosť," tvrdí sestra.

Čo Helenu veľmi baví, je aj práca na počítači. „Preto som sa dala aj na tvorbu plagátu. Témou bolo vytvoriť plagát k 10. ročníku abilympiády. Robili sme v PowerPointe. Chcela som, aby môj plagát bol pestrý a živý. Tak som použila fotografie z predošlých abilympiád, vytvorila koláž, pridala písmo a bolo to," hovorí Helena. Helena chcela zachytiť, akí zruční a tvoriví sú ľudia s rôznymi handicapmi.

Pracuje pre ľudí

Aj v tom, ako sa zmocnila témy, je cítiť, že má rada ľudí. Podľa toho si vybrala aj školu, kde študovala.

„Mám vyštudovanú špeciálnu pedagogiku a teraz študujem sociálnu prácu. Pracujem aj bývam v Bratislave. Tu v Beluši by bolo ťažšie uplatniť sa. Ale na víkend sa sem rada vraciam. Oddýchnuť si od ruchu mesta, zrelaxovať. Najprv sme bývali v Dubnici nad Váhom. Asi pred piatimi rokmi sme sa presťahovali do Beluše, do domu po babke. Teraz ho prerábame. Ide to pomaly. Viete, ten problém financií, ktorý má bežný človek celý život. Ale sme tu radi, veď sme tu aj so sestrou prežívali prázdniny," spomína si Helena.

Dnes je z dievčaťa, ktoré sa muselo v živote popasovať s nepriazňou osudu, samostatná mladá dáma, ktorá pracuje v hlavnom meste ako odborná referentka pre podporu zamestnávania.

„Pomáham ľuďom so zdravotným postihnutím nájsť si prácu. Baví ma to. Dúfam, že to robím dobre. Či viem tých ľudí skôr pochopiť, keď mám sama postihnutie, lebo som slabozraká? Myslím si, že to nie je len o tom. Záleží aj od toho, akú má človek povahu. Ale je pravda, že niektoré veci možno vnímam inak ako zdraví ľudia," vysvetľuje Helena.

Bez jedného z rodičov

Keď príde reč na to, po kom zdedila Helena vlohy na kreslenie, výtvarnú činnosť a spoločenskú povahu, trošku sa zarazí, ale nakoniec vysvetľuje.

„Neviem to celkom posúdiť. Otca takmer nepoznám, odišiel od nás, keď sme boli ešte malé a veľmi sa nezaujímal. Mama nás vychovávala sama. A ona je skôr praktik a pragmatik," hodnotí Helena. Dodáva, že vzťah ku kresleniu má skôr jej sestra a ona to od nej pochytila.

Tanec a španielčina

Helena prezrádza, že hoci sa rada vracia z veľkého mesta na dedinu, predsa len je mestský typ a v Bratislave chce zostať aj žiť. Koniec-koncov našla si tu ďalšiu aktivitu, ktorá ju chytila za srdce.

„Začala som sa učiť spoločenské tance a ešte sa učím po španielsky. Viem, že nemčina alebo angličtina by bola lepšia, ale španielčina je ľahšia a páči sa mi," hovorí Helena. Súdime, že keď španielčina, tak z tancov inklinuje Helana skôr k latinu. „Nie, nie. Viac mi idú asi štandardné, Ale neviem, možno sa to zmení, lebo s latino zatiaľ ešte nemám toľko skúseností. Zatiaľ ma najviac chytil quickstep, je veselý a dynamický," tvrdí Helena.

Teší sa svetovú súťaž

Mladá žena s úsmevom dodáva, že ak by sa tanec objavil na nejakej abilympiáde, vyskúšala by ho. Možno ju však uvidíme aj v inej súťaži. Helena nemá totiž z ničoho strach. Aspoň tak na vás zapôsobí už po prvom stretnutí. Jej najbližším snom je dostať sa na svetovú abilympiádu, ktorá bude v Kórei. „To je však aj o tom, či sa mi podarí pozháňať sponzorov. Uvidíme, ale už teraz sa teším," dodáva Helena.