vám súčet ženu, ktorá je ochotná túlať sa svetom.
Vždy mala vraj „boty z túlavého ťeľaťa", ako sa hovorí. Jej muž tvrdí, že vraj má „českú chorobu", čo znamená hodiť si konzervu do ruksaku, a hurá na hory.
Asi je to pravda. Slovensko, Čechy i Moravu prebrázdila krížom-krážom, ba dokonca aj krážom-krížom.
Do sveta i doma
Na potulky šírym svetom na vlastnú päsť sa vydala až po päťdesiatke. Dovtedy chodila iba s cestovnými kaceláriami. „Na prvý sólo výlet som sa vybrala do Číny, aby som si splnila dávny sen, a bola som uchvátená. Nečudo, že sa tam rada vraciam. Od roku 2004 som tam bola štyrikrát a verím, že nie posledný raz. Zostala som však verná aj turistike po Slovensku a so žiakmi nášho gymnázia spoznávame jeho krásy. Mám radosť, že si mladí ľudia vyjdú do prírody a tešia sa z nej.
Na budúce
Okrem Číny existuje veľa miest, kam by sa rada vrátila, pretože aj keď je zvyčajne na potulkách po niektorej destinácii celý mesiac, vždy sa nájde niečo, čo nestihne navštíviť a povie si: „Pozriem si to nabudúce." „Napríklad netrpezlivo čakám, kým sa upokojí situácia v Iraku, Afganistane a Pakistane, pretože chcem dokončiť putovanie po Hodvábnej ceste. Zatiaľ som prešla iba polovicu. Je niečo tajomné na tom, keď človek prechádza miestami, kadiaľ kráčal napríklad Marco Polo, alebo sa zastavím v tibetskej Potale pred Budhovou sochou, kde meditoval Dalajláma. Najkrajšie sú však návraty domov," tvrdí pani Pavla.
Kde bola či nebola?
To by bol dlhý zoznam. Pavlina rodina tvrdí, že má radšej hovoriť, kde ešte nebola. To však nie je pravda. Svet je veľký a život krátky. „Zatiaľ sa snažím precestovať, čo sa len dá. Kvôli vašim čitateľom som to zrátala - spolu je to 53 krajín, s Tibetom 54, ale to nie je samostatná krajina, hoci by som im to veľmi želala," tvrdí cestovateľka.
Prekvapenie
Na potulkách zažila veľa príhod, stretla množstvo zaujímavých ľudí a navštívila veľa krásnych kútov sveta. K nezabudnuteľným zážitkom patrí stretnutie s dcérou v Číne. „Vlastne som to narafičila tak, aby to bolo prekvapenie. Vybavovala som jej víza, keď sa tam v roku 2006 chystala s priateľmi. Odletela som o dva dni skôr, zabezpečila všetkým ubytovanie a potom som ich išla čakať na letisko v Pekingu. Neuveriteľné! Ešte dva dni sa hmatom uisťovala, že som to skutočne ja. Táto dovolenka patrí k mojim najkrajším aj preto, lebo som cestovala po najdlhšej náhornej trati na svete - Peking-Lhasa, ktorá bola otvorená iba mesiac predtým," tvrdí Pavla.
Táto nebeská cesta na strechu sveta, ako ju volajú Tibeťania, prekonáva v jednom úseku nadmorskú výšku 5 072 metrov a niektorí cestujúci musia použiť kyslíkové prístroje.
Má aj zopár menej veselých príhod, ako napríklad ukradnutie batôžka v Peru či prepadnutie s nožom v brazílskom Salvadore, ale našťastie všetko dobre dopadlo.
Kde som a čím zaplatím?
Keď cestuje z miesta na miesto v rýchlom slede, občas sa jej po určitej dobe stáva, že sa ráno zobudí v hoteli a musí sa najskôr zorientovať, kde sa vlastne nachádza. „Vlani som po Strednej Amerike prešla za mesiac šesť štátov od Mexika po Kostariku a mala som mierny chaos v prepočítavaní peňazí z eura cez slovenské koruny na „kecaly, lempíry, kordóby a kolóny". Napríklad na dvadsiaty štvrtý deň sa zobudím a poviem si: „Som v Nikarague, na vulkanickom ostrove Ometepe uprostred najväčšieho jazera Strednej Ameriky a platím cordobami. Niekedy je to zložité a komické," dodáva cestovateľka.
Ako vybrať destináciu?
Uprednostňuje krajiny, ktoré si zachovali svoj prirodzenú identitu, exotický nádych a čaro neznáma. Priatelia ju často odrádzajú, že je nebezpečné cestovať v týchto krajinách sama. Čo sa dá robiť, keď chce spoznať svet. „Mám slabosť pre menej „civilizované" miesta, hoci si rada pozriem aj tzv. turistické topky. Napríklad som už navštívila všetky nové divy sveta, t.j. Veľký čínsky múr, indický Taj Mahal, Petru v Jordánsku, Koloseum v Ríme, Chichen Itzá v Mexiku, Macchu Picchu v Peru a sochu Krista Spasiteľa v Riu. Vlastne som väčšinu z nich absolvovala ešte skôr, ako boli vyhlásené za novodobé divy sveta."
Príprava a päť P
Najdôležitejšia je vždy letenka. „Snažím sa už v polročnom predstihu nájsť nejaké výhodné lety. Potom si kúpim príslušného sprievodcu. Najradšej používam Lonely Planet, Je to moja Biblia, bez nej neurobím ani krok. Potom si vypracujem program, deň po dni, aj keď viem, že ho presne nedodržím, lebo ak sa mi niekde zapáči, tak tam zostanem dlhšie. Občas si zaistím ubytovanie dopredu, hlavne ak viem, že do destinácie prídem neskoro v noci. Ostatné je, ako sa hovorí, hračka. Keďže som backpacker, tak sa riadim mottom: Čo si naložíš, to si nesieš. A ak niečo zabudnem? S tým si nelámem hlavu, čo nemám, to nepotrebujem. Hlavná zásada je mať všetkých päť P - pas, peniaze, poistku, photo, pitie!"
Spomienka na tohtoročný výlet
Tento rok sa Pavla vybrala do Indonézie, najväčšej ostrovnej republiky. Z viac ako 18 000 ostrovov navštívila iba Jávu, Bali, Flores, Rincu a Sumatru. Opísať podrobnejšie je pobyt by vraj zabralo veľa miesta, ale vybrala aspoň zopár naj. „Sledovala som najdlhšie jaštery - varany komodské v národnom parku na ostrove Rinca, pozerala na najzaujímavejší prírodný úkaz - trojfarebné jazerá Kelimutu, prešla púť po najväčšej budhistickej stavbe Borobudur, videla najväčší kvet rafléziu v džungli na Sumatre, pozorovala orangutany na jednom z mála miest, kde žijú vo voľnej prírode v Bukit Lavang. Dokonca som ochutnala cibetkovú kávu i smradľavý durian. Bolo by toho ešte veľa. Je to ďalšia krajina, kam by som sa chcela vrátiť, lebo sa mi tam veľmi páčilo.
Kam zavedú túlavé topánky cestovateľku z Púchova nabudúce? To vie snáď iba ona, no zatiaľ to nikomu neprezradila.
Autor: YETTY