kusy železa.
POVAŽSKÁ BYSTRICA. Stretnutie so Stanom Mikovčákom na jeho vernisáži v MG ART Galérii malo pre mňa zvláštny náboj. O svojich dielach by rozprával možno desiatku minút, no o železe, kove, ktorý mu učaroval, snáď dni i týždne.
Keď sme sa zabudli pri rozhovore o jeho práci v jednej zo zabudnutých miestností galérie, zabudli sme na čas, ktorý sa tak veľmi podpísal práve pod kusy, ktoré vyhľadáva v starých domoch.
Už to vie
Keď sa začala vernisáž rodeného Turzovčana, tvrdil jej kurátor Milan Mazúr, že si pred začiatkom inštalovania Mikovčákových prác nebol až tak istý tým, čo z množstva krabíc a materiálu vytvoria. „Dnes už viem, čo to urobilo. Mám z toho fantastický pocit. Som si istý, že sme pripravili niečo veľké a pekné, hoci spolupracujeme so Stanom po prvý raz.
Keď som navštívil ateliér Stana Mikovčáka, napadlo ma, akoby výtvarník vzdával hold umeleckému remeselnému kováčstvu, ktoré bolo po stáročia v slovenských pomeroch na vysokej technickej úrovni ako i vysokého estetického cítenia a myslenia," dodal Mazúr.
Dominuje železo
Výstava pozostáva z plastík, ktoré obsahujú kov, najmä železo. To tvorí kostru či nosnú konštrukciu celej Mikovčákovej tvorby. Železo mu učarilo na celý život.
„Tvorím vo vyhni, kde ho tavím až na 1400 stupňov celzia. Potom sa dá tvarovať, ohýbať, krútiť... Používam staré pánty, podkovy i kľučky, ktoré tu zostali po našich predkoch. Pri svojich potulkách nachádzam v polorozpadnutých domoch veci, ktoré boli vytvorené za pomoci tisíciek úderov kladiva. Ja sa ich snažím vrátiť späť do života, aj keď nemôžem úplne oživiť koňa, ktorý ju nosil, či nasadiť kľučku a pánty na moderné dvere," tvrdil autor.
Syntéza
Mikovčák v rozličných kovových predmetoch a v rozličných tvaroch využíva netradičné techniky a postupy stvárňovania kovu a využívania jeho vlastností. „Skúma jeho vlastností, vynaliezavo kombinuje a hľadá nové, a nové výrazové možností, ktoré sú predpokladom procesu akejsi riadenej spontánnosti, ktorá je zárukou, že tvorivý proces neskĺzne do živelnosti či chaosu, naopak, že je garantom cesty, ktorú autor nastúpil s plnou vervou a jasným zámerom," povedal kurátor výstavy.
Autor hovorí o množstve a možnostiach kombinovať materiály, ktoré používa. Z toho vychádza aj pri názvoch svojich diel. Vnáša do nich prvky ľudovej architektúry, na ktoré sú bohaté aj jeho rodné Kysuce.
Rozhľadňa a spomienky
Mikovčák spomína na prvú rozhľadňu na Kysuciach, ktorú postavil s deťmi. „Bol to neopísateľný pocit. Snežilo, a my sme sa zohrievali pri ohníku, kde sme opekali aj klobásku. Odchádzali sme za tmy domov, aby nás cestou skontroloval rys ostrovid, ktorý nám robieval akýsi stavebný dozor. Deti si pod kamene múrov zakopali svoje poklady. Medvedíka, nôž... Keď sama spýtal známy, že čo sa stane, ak ju niekto zbúra, zistil som, že ma nepochopil. Viem, že keď sa deti vrátia aj po tridsiatich rokoch, a ju tu už dávno nebudem, spomenú si, hoc aj pri kôpke kamenia, že tu strávili časť nádherného detstva s otcom," povedal Mikovčák.
