Rodák z Brna, ktorý v júni oslávil 88. narodeniny, sa už takmer trištvrte storočia pohybuje v spoločnosti kráľovnej športov, ako atletiku často nazývajú.
Krásne Považie
Do Považskej Bystrice som prišiel v roku 1949 po Vysokej obchodnej škole v Prahe, ktorú som skončil ako komerčný inžinier. Zlákal ma priateľ, ktorý robil v strojárňach. Najprv som si myslel, že tu ostanem rok či dva. Zapáčila sa mi príroda, mal som slušné zamestnanie. Návrat do Brna sa odsúval, odsúval, až som tu nakoniec zakotvil natrvalo.
Vojnové časy
Chlapi ročníkov narodenia 1921 - 1924 mali cez vojnu v protektoráte pracovnú povinnosť a boli sme nasadení na práce v Ríši. Šťastnou náhodou som sa dostal do skupiny, ktorá išla na práce do Nórska. Cestovalo sa loďou zo Štetína do Osla, odtiaľ vlakom do Trondheimu, kde sme v lodeniciach pracovali pri výstavbe ponorkových dokov. Pretože som vedel dobre nemecky, v skupine asi 35 Čechov som robil tlmočníka od roku 1942.
Útek za slobodou
Po čase, keď sme získali v Nórsku známych, sme dostali ponuku ujsť do susedného Švédska, ktoré bolo neutrálnym štátom. Spolu s dvoma kamarátmi sme podali životný výkon, lebo vedení mladým študentom sme za dva dni prešli 120 km cez lesy podobné fatranským. Išli sme aj cez potoky bez mapy a kompasu a vôbec sme nevedeli, kde sa nachádzame. Mali sme strach, aby si nás nevšimla nemecká hliadka. Nesmierne náročnú púť sme zvládli s jednou škatuľkou sardiniek, zopár kúskami chleba a pili sme iba vodu z potokov. Tesne pred hranicami nás sprievodca musel opustiť. Po prechode najvyššieho kopca sme uvideli jazero, ktoré bolo na švédskej strane. Na ceste k nemu stál vedľa cesty stan, pred ktorým boli opreté pušky, lebo Nemci v ňom po obede spali. Nepozorovane sme ich obišli, prešli hranicu a v chate pri jazere prespali.
Ráno nás zobudili švédski vojaci, ponúkli chlebom a šunkou a privítali nás na svojom území. Vo Švédsku sme pracovali trištvrte roka v Škodových závodoch v Köpingu, kde sme stavali dusikáreň. Prihlásili sme sa do československej zahraničnej armády v Anglicku, kam sme sa dostali až krátko pred koncom vojny. Po náročnom základnom výcviku som si urobil „vodičák" na nákladné auto. V armáde som slúžil do septembra 1945, ked som sa vrátil letecky domov ako člen ochranného doprovodu novej československej meny.
Plusy aj mínusy
Ako každý, kto slúžil v anglickej armáde, bol som aj podozrivou osobou, ale vyslovenú krivdu som nezažil. V práci riaditeľ zistil, že viem nemecky a anglicky, a tak som mu robil odborné rešerše zo zahraničných časopisov. Výhodou bola aj znalosť ruštiny, kde som tlmočil pri návštevách Rusov a Kórejčanov. Po čase som prešiel na generálne riaditeľstvo ZVL na úsek zahraničného obchodu. Potom ako som vyjadril nesúhlas s príchodom ruských vojsk, opäť som sa vrátil do strojární, kde som pracoval až do dôchodku.
Výnimkou bol maratón
S atletikou som začal ako štrnásťročný dorastenec v Sokole Brno 1. Skúšal som všetko ako správny viacbojár, obľúbenými disciplínami boli šprinty, prekážky, skoky, tisícka, disk, oštep a žrď. Nebehal som iba maratón, ktorý behajú iba dospelí. Keď sa rušil Sokol, venoval sa nám vysokoškolák Brunovský, s ktorým sme chodili na dedinské preteky. Najviac si cením tretie miesto v štvorboji mladšieho dorastu zo 121 pretekárov a osobný výkon 175 cm v skoku do výšky.
Oživenie atletiky
Pán Čepelák, ktorý viedol v roku 1949 v Považskej Bystrici robotnícku telesnú výchovu, ma prosil, aby som pomohol s oživením atletického oddielu, ktorý existoval len na papieri. Slovo dalo slovo a všetko začalo pomaly fungovať. Povzbudením boli športové hry robotníckej mládeže, na finále ktorých sme zo Slovenska do Přerova cestovali iba my. V Hraniciach nám ušiel vlak, ale podarilo sa mi telefonicky zo stanice zavolať organizátorom, ktorí nás počkali a preteky sme stihli na poslednú chvíľu. V šesťčlennej skupinke bol aj neskorší riaditeľ priemyslovky Bábsky.
Stratený revolver
Napriek tomu, že päťdesiat rokov patrila atletika na Považí k slovenskej a československej špičke, podmienky neboli najlepšie. Na starom štadióne bol 300 metrov dlhý ovál, ktorý utínal rohy ihriska. Stovka sa behala pred tribúnou s výbehom do klietky. Pri štarte sme používali bubienkový revolver z fabriky. Jeden z bežcov, ktorý bol finišmanom štafety, ho po výstrele odložil, a keď dobehol do cieľa, revolvera nebolo. Bol to poriadny „prúser". Na druhý deň som ho opäť išiel hľadať na štadión, kde som ho našiel u chlapcov, ktorí sa s ním hrali. Posledné preteky tu boli v roku 1963, kde súťažili známi športovci Lánsky, Daněk a ďalší členovia československej špičky.
Veľké zmeny
Po dokončení nového štadióna v roku 1964 sa tu konali dorastenecké preteky Čechy - Morava - Slovensko. Neskôr sa tu konali majstrovstvá Československa všetkých kategórií, medzištátne stretnutia mužov s Maďarskom a juniorov so Švajčiarskom. Ľudí na preteky chodilo dosť, a hoci atlétov povzbudzovali, už to nebolo také vrúcne ako na starom. Starali sme sa aj o doplňovanie detí do oddielu v miestnych školách.
Od roku 1965 tu boli aj platení tréneri - Ihring, Miklovič.
Mali sme aj viac než 200 členov. Teraz sme chudáci, je nás asi päťdesiat, lebo máme iba dorast, kým o žiakov sa stará Stanislav Dudr. Ranou do chrbta bolo v roku 1992 zrušenie súťaže družstiev, oddiely stratili záujem o pestovanie všetkých disciplín a nechali si iba zopár jednotlivcov.
Kedysi nás podporovala fabrika, krajský a slovenský výbor, dnes občas niečím prispeje mesto. Pravidelne sme vydávali ročenku s výsledkami čo v skrátenej forme trvá dodnes. Pri 50. výročí činnosti sme mali na konte 228 medailí z majstrovstiev ČSSR, z toho 62 titulov. Z majstrovstiev Slovenska to bolo 1090 medailí a 375 titulov.
Známe mená
Ako tréner či organizačný pracovník som sa mal česť pracovať s viacerými vynikajúcimi atlétmi. Zo žien to bola sedembojárka Ihringová, ale aj úplne prvá žena v oddieli, vrhačka Viera Sabošová. U mužov to bol desaťbojár Ihring, prvým reprezentantom bol stovkár Marián Gáborík s časom 10,6 sekundy. Najväčší talent mal skokan a šprintér Jozef Holeš, ktorý získal pre Pov. Bystricu 32 titulov majstra kraja a Slovenska. Podobne ako ďalší skvelí atléti - Dušan Hamár, Emil Uhlík, dali prednosť škole. Spomenúť musím aj prekážkarov Barančíka a Mikloviča či výškara Hromeka.
Funkcionár telom a dušou
Okrem klubu som bol sekretárom na krajskom atletickom zväze, neskôr som bol predsedom ŠTK v SAZ a členom federálnej atletickej športovej komisie. Neustále som bol preč, čo prekážalo najmä manželke Hedvike. Zostavoval som tabuľky výkonov a som členom Klubu veteránov atletického zväzu. Stretávali sme sa pri okrúhlych výročiach s priateľmi z federálu, ale v posledných rokoch to už nie je ono.
Ocenenia
Na plese športovcov nášho regiónu som pri 85. narodeninách dostal pohár, ale veľmi si cením Tyršovu medailu za dlhoročnú činnosť v atletike. Funkcie neboli platené, ale za federálnych čias sme sa občas dostali za odmenu na zahraničné mítingy.
Najväčší zážitok som mal ako vedúci výpravy v roku 1988 v Japonsku na maratón Ekiden a MS v cezpoľnom behu. Bola to bohatá odmena za všetko, čo som pri atletike urobil. Úspechom bolo založenie družby s nemeckým Erfurtom, ktorá trvala desať rokov a pretekári oboch miest sa na to vždy veľmi tešili.
Tolerantná rodina
Manželka mi atletiku trpela, pretože udržať ma cez víkend doma nemohla. Ako kompenzáciu som sa ju vždy snažil brať na zahraničné cesty. Aktívne nešportovala, iba cvičila a viedla deti v základnej telesnej výchove. Syn Aleš skákal do výšky, ale od pätnástich sa venoval bedmintonu. Dcéra Alexandra robila šport iba rekreačne bola niekoľko rokov členkou atletického družstva.
Vianoce smutné aj veselé
Mama bola krajčírkou a brankárkou českej hádzanej, otec bol sústružník a vynikajúci futbalista. Maminka bola praktická a kupovala nám veci, ktoré sme potrebovali. Išli sme akože pomôcť skúšať kabáty pre deti susedov a potom sme ich našli pod stromčekom. Hoci sme neboli bohatí, vždy sme dostali hračku či knižku.
Keď som už mal svoju rodinu, najväčšiu radosť sa podarilo urobiť dcére s lyžami. Veľmi ich chcela, ale hoci boli opreté o stromček, vôbec si ich nevšimla. Jedlá sme mali podobné ako v Brne, kde sme mávali slivkový kompót a rybaciu polievku, ktoré mi teraz veľmi chýbajú. Na kapustnicu som si už zvykol a sladkosti sú rovnaké všade. Teraz, keď som sám, trávim ich striedavo u dcéry v Kadani alebo u syna v Poprade. Boli aj sviatky smutné, lebo Vianoce som trávil aj v Nórsku. Mali sme stromček, aj lepšie jedlo, ale chýbala mi rodina. Ďalšie som strávil po úteku vo Švédsku, kde sme ich slávili v nádražnej reštaurácii a potom pri grogu u majiteľa.
Ak by som si mohol želať, rád by som bol, aby sa zlepšili podmienky pre atletiku, pre rodinu zdravie a pre seba, ak by sa dalo, nové koleno, lebo bez dvoch palíc sa už nepohnem.
