Deväť súrodencov
Som typickým Bratislavčanom, ktorý vyrastal v mestských podmienkach. S jedným bratom, nič nenasvedčovalo tomu, že moja rodina bude taká široká. Nemali sme v našej rodine nič podobnée. Ale šport a fakty s ním súvisiace ma zaujímali už veľmi skoro, od 8 - 9 rokov.
Začalo to Mníchovom
Počas OH 1972 v Mníchove (mal som 10 rokov) ma chytila atletika a odvtedy ma drží. Veľmi ťažko som prežíval, keď Valerij Borzov vyhral 100 m aj 200 m na týchto hrách. Mali sme vtedy negatívne nastavenie voči sovietskym športovcom. Teraz Borzova stretávam na významných akciách už ako váženého pána (aj čo sa týka kilogramov) a úctivo sa zdravíme. A tak som v roku 1972 začal len tak skúšať behať a v roku 1974 som začal trénovať v Slávii UK Bratislava šprinty. To ma držalo až do roku 1982. Môj najobľúbenejší atlét a vzor bol americký šprintér Steve Williams. Ten viackrát v sedemdesiatych rokoch vyrovnal vtedajší svetový rekord na 100 m 9,9 s, ale na OH sa pre zranenie nedostal. Aj toho som potom neskôr stretol na jednom z bratislavských mítingov P-T-S.
Pri spracovávaní štatistík na pretekoch.
Atletické úspechy
Začal som so šprintami. Na bratislavskej úrovni to bolo dobré, ale na celoslovenskej som na prvenstva siahať nemohol. Ako mladší dorastenec som prešiel na 250 m prekážok. Sám som bol prekvapený, že som zabehol slovensky rekord 32,2 sekundy.
Bol som slovenskou jednotkou aj potom na 400 m prekážok v roku 1979 a pokračoval som v tejto disciplíne na úrovni juniorov a seniorov. Vždy to stačilo na účasť vo finále majstrovstiev Slovenska. Musím pripomenúť, že vtedajšia výkonnosť bola oveľa kvalitnejšia, ako je dnes. S osobným rekordom 56,65 sekúnd by som bol tento rok na slovenskom šampionáte piaty. V rokoch 1980-82, o ktorých hovorím, som bol rád, ak som sa dostal do finále.
Koniec kariéry
Stále viac prevažovali funkcionárske aktivity (hlásateľstvo na podujatiach, organizácia a najmä atletická štatistika, zostavovanie tabuliek a pod.) a tiež novinárske záujmy. Na tréning neostal čas a navyše som cítil, že ďalšie zlepšovanie nie je veľmi reálne. Navyše v roku 1982 som stretol svoju budúcu manželku a život začal naberať aj v tomto iný smer.
Na olympiáde v Pekingu.
Z atléta žurnalista
Študoval som na FTVŠ kombináciu nemecký jazyk - telesná výchova a tiež aj medziodborové štúdium žurnalistiky. Prvá práca bola na ČSZTV, kde som bol akýmsi poradcom vtedajšieho podpredsedu Goliana, našej volejbalovej legendy. Ale stále som prispieval do médií. V médiách som začal v roku 1990 v TASR, potom 1995 v STV a v roku 1998 som zakladal športovú redakciu agentúry SITA. Tam ma lákalo zlepšovanie a zaujímalo a burcovalo k myšlienkam a nápadom. No a od roku 2002 som samostatná jednotka v oblasti atletiky.
Encyklopédia v hlave
Cítim, že keď som bol mladší, pamäť bola lepšia, ale niečo si stále ešte pamätám. Na druhej strane treba uznať, že množstvo informácií, ktoré si treba zapamätať, neustále rastie, pribúdajú podujatia, mená, výkony.
Éra internetu a emailov všetko uľahčuje. Takmer všetko sa dnes dá nájsť, čo sa týka faktov. Ale to nie je všetko, treba tomu dať aj „šťavu" informáciami zo zákulisia alebo takého ľudského typu a to na internete (aspoň zatiaľ) nenájdete. To sa dá získať len kontaktami a prehľadom. Používam najmä angličtinu, ale aj nemčinu, samozrejme slovanské jazyky vrátane ruštiny. Skúšam chytať základy francúzštiny, španielčiny, taliančiny. Stará mama ma naučila základy maďarčiny. Ale aj na toto sú dnes perfektné prekladače, najmä ak si potrebujete niečo preveriť.
Alfons Juck (vľavo) so zverencom, českým oštepárom Janom Železným (v strede).
Svetoznámy manažér
Manažérstvo prišlo ruka v ruke s organizáciou významných podujatí. Pomáhal som Šárke Kašpárkovej, výškarke a trojskokanke. V roku 1995 jej to však príliš nešlo, a tak sme uvažovali, že asi touto cestou to nepôjde, ale prišla olympijská medaila v Atlante 1996 a všetko sa zmenilo.
Druhá vlna najmä českých atlétov prišla s príchodom Jana Železného a Romana Šebrleho v roku 2002.
V súčasnosti má naša skupina viacero českých atlétov - Svoboda, Ptáčníková, Rosolová, Frydrych, slovenských atlétov - Charfreitag, Klocová, sestry Velďákové) a aj jednotlivcov z Poľska, Británie, Rakúska, USA či Kanady. Najnovšie spolupracujem aj s trénerom Usaina Bolta Millsom, ktorý má širokú skupinu a zveril mi troch zverencov, bežcov na 400 m a 400 m prekážok.
Cením si všetkých, lebo každý sa snaží trénovať a odovzdať atletike maximum. Nie vždy sú výsledky zodpovedajúce tréningovej drine, ale to je normálne. Kto na to má, sa presadí skôr či neskôr. Treba byť v tomto aj dostatočne trpezlivý.
Jamajský sen
Pochodil som toho dosť, takmer celú Európu, USA, Kanada, Austrália, Japonsko viackrát. Ešte mi chýba Afrika a Južná Amerika a veľmi ma ťahajú na Jamajku. Zázračná šprintérska krajina, obyvateľov má menej ako Slovensko a má najlepších šprintérov na svete.
So svetovým rekordérom na 100 metrov Usainom Boltom z Jamajky a manželkou.
Problémy hviezd
Keď sme viezli svetového rekordéra v skoku do diaľky Američana Mike Powella v deväťdesiatych rokoch na tlačovku z Budapešti do Bratislavy.
Noc predtým mal búrlivú, a tak sme museli viackrát zastavovať pre nepokoj v žalúdku a jeho vyprázdnenie. Aj atletické hviezdy sú len ľudia.
Dubnický predseda
O funkciu predsedu ma požiadal dovtedajší líder klubu Milan Hort, a to som nemohol a ani nechcel odmietnuť. S klubom som spolupracoval aj dovtedy ako manažér pretekov. V Dubnici je skvelý tím zanietených trénerov a funkcionárov. Navyše, dnes už je aj veľký záujem detí a rodičov o atletiku. To všetko, čo sa darí v Dubnici na poli slovenskej atletiky, reprezentácie mesta a regiónu, aj smerom do zahraničia, vnímam ako nedocenené. Najmä zo strany mesta. Teší ma, keď máme na Atletickom moste plný štadión a týždeň potom rapídne narastie počet detí na štadióne. Okoloidúci sa pýtaju, čo máte za akciu? Nič, len bežný tréning, tak veľa detí tam máme.
Vo funkcii prezidenta dubnickej atletiky vystriedal Alfons Juck Milan Horta (vpravo).
Špičkový klub
V ťažkej dobe sa nám darí prežiť vďaka zanietencom, ktorí sú ochotní nám pomôcť. Ale aj vďaka všetkým, ktorí sa atletike v Dubnici venujú. Bez nich by to nešlo. Na druhej strane treba uznať, že atletika nie je na Slovensku v povedomí, pokiaľ ide o popularitu, záujem médií. Nemá pozíciu, akú by si ako olympijský šport číslo jeden zaslúžila. S tým bojujeme a snažíme sa to zmeniť pozitívnym smerom ako sa dá.
Veľká rodina
Snažím sa, pretože máme osem detí. Navyše, mám skvelú manželku, ktorá má pochopenie pre moju prácu. Ale napríklad zahraničné cesty minimalizujem na tie najdôležitejšie a nevyhnutné. Deti majú záujem, ale skôr o futbal. To ma tak trocha mrzí, že ich atletika neťahá. Manželka pochádza z hudobníckej rodiny, naše deti hrajú na gitarách alebo klavírí. Športovať by sme všetci mohli viac, to je fakt.
Spoločné Vianoce
Keďže je nás desať plus moja mama, tak je to u nás veselé. Rôzne vekové kategórie prinášajú rôzne názory a chovanie, ale to k tomu patrí. Záleží nám na tom, aby sme boli všetci spolu a skôr hľadali skutočný význam sviatkov, to ako obohatiť tých okolo nás a nemyslieť príliš na seba a vlastné záujmy a predstavy. Vo vani musia byť kapry, čo najvyšší živý stromček, ale teraz už všetci vedia ako to s Vianocami vlastne je. Na Novy Rok sa už viac rozchádzame. Veď štyri najstaršie deti už majú nad dvadsať. Najnovšie sa snažíme byť mimo Bratislavy.
Podobne je to aj s dovolenkou. Rozmýšľam, či len s manželkou bez mobilu a notebooku, alebo s celou rodinou a so všetkým tým hurhajom, ktorý k tomu patrí. Ale asi pláž, modré more a pokoj.
Novoročné želanie
Všetkým prajem veľa zdravia a dobrého pocitu z vlastného života. V rodine stačí, keď sa budeme mat všetci radi. V atletike titul majstra sveta pre Libora Charfreitaga v hode kladivom v kórejskom meste Tegu v lete, dubnickému klubu konsolidáciu finančnej situácie, zvyšovanie popularity atletiky na Slovensku, a aby nám na Zlatu tretru do Ostravy opäť prišiel Usain Bolt.
