Eve sa už odmalička páčilo exotické Japonsko. Veľmi túžila naučiť sa tento pre nás zvláštny jazyk. Sen sa jej splnil ako gymnazistke. Podarilo sa jej získať štipendium pre štúdium na anglickej strednej škole a potom aj na ďalšie tri roky bakalárskeho štúdia v Anglicku. Hoci znalosti, ktoré získala, využila pri práci v japonskej firme, túžila naučiť sa viac. Keď sa jej podarilo získať štipendium od japonskej vlády, rozhodla sa pre postgraduálne štúdium ekonómie na Kjúšú univerzite vo Fukuoke. Eva pracuje ako Asistent Profesorka na Kóbe Univerzite a súčasne ako poradkyňa vedeniu EU Inštitútu v Japonsku, Kansai (EUIJ, Kansai).
Chvíle bez rodiny
S krátkymi prestávkami žije v cudzine už pätnásť rokov. „Keď som prišla do Anglicka, veľmi som odlúčenie od rodiny nepociťovala. Pri množstve povinnosti sa mi podarilo nostalgiu a túžbu po domove prekonať. Napokon, Anglicko až tak ďaleko od Slovenska nie je," spomína si na prvé chvíle v cudzom svete Eva.
Odlúčenie od domova začala prvýkrát vnímať v pravom slova zmysle až v Japonsku. Obrovská vzdialenosť jej neumožňuje častejšie príchody na Slovensko, aj pre rozhovory s rodinou si musela vyhradiť iný čas, pretože časový posun je oveľa väčší. Akoby aj nie, veď keď sa na Slovensku chystáme spať, v Japonsku vstávajú do práce. A tak sa opäť vrhla do štúdia a do práce. „Navyše, ako sme sa zhodli aj s ostatnými zahraničnými študentmi, život v Japonsku ide omnoho rýchlejším tempom ako doma, čo nám pomohlo pri rýchlejšej adaptácii sa v novom prostredí."
Na sopke Aso.
Prečo práve Japonsko?
Pred viacerými rokmi som v jednej knihe od českého cestovateľa o Japonsku čítala, že keď vám Japonsko učaruje, je to akoby vás chytilo pazúrikom a už vás stále priťahuje. Takto nejako to bolo aj v mojom prípade. Najprv mi učaroval jazyk a osobitá japonská kultúra. Teraz by som mohla napríklad vymenovať viaceré vymoženosti tunajšieho života, napríklad vysokú úroveň služieb, všadeprítomnú čistotu a ohľaduplnosť, že tu všetko funguje podľa pravidiel, ktoré sa dodržiavajú, aj keď sú často nepísané... No mňa osobne predovšetkým fascinuje to, aké je Japonsko svojrázne a neopakovateľné, ako si viaceré tradície prevzaté z Číny dokázali pretvoriť na rýdzo japonské (od bonsajov až po písmo) či to, že napriek silnému vplyvu Ameriky sa nikdy nezmenia zaužívané spôsoby. Japonsko vždy zostane osobité v rámci ázijských krajín a práve táto neopakovateľnosť ma priťahuje," vysvetľuje, prečo sa rozhodla pre túto krajinu.
V letnom kimone.
Zároveň poukázala na rozdiely v mentalite slovenského a japonského národa. „Život v Japonsku je diametrálne odlišný. Počnúc vzťahmi na pracovisku, v škole, až po stravu. Napríklad my, Slováci, sme skôr individualisti. Dávame prednosť rodine či osobným záležitostiam. V Japonsku je to naopak. Nie je zvláštnosťou, že v práci zostávajú dlhšie nie preto, lebo musia niečo dorobiť, ale preto, že na nadčas ostávajú kolegovia a nadriadený a ak by niekto pravidelne odchádzal z práce skôr, ostatní by to vnímali negatívne a ako prejav nespoľahlivosti. Japonci majú silný pocit spolupatričnosti a vždy kladú dôraz na tímovú spoluprácu a správanie sa v rámci skupiny," opisuje čo-to z rozdielov Eva. Taktiež podľa nej sú vzťahy na pracoviskách menej konfliktné ako u nás. „Pre Japoncov je veľmi dôležité, čo si o nich myslí okolie, takže málokedy povedia otvorene svoj osobný názor a druhého človeka priamo neodmietnu. Povedala by som, že sa ospravedlňujú omnoho častejšie ako u nás a často aj v nezvyčajných situáciách. Napríklad, keď je niekto dlhšie chorý a vráti sa do práce, v prvých mailoch sa kolegom ospravedlňuje, že im spôsobil vymeškaním problémy. To by sa u nás asi nestalo," s úsmevom doplnila.
Iný kraj, iný mrav
Každá krajina má svoje zvyky, každý národ svoju mentalitu. Na Slovensku napríklad nie je zvykom rozdávať darčeky. Samozrejme, okrem sviatkov. V Japonsku je to inak. Ako Eva vysvetlila, darčeky si Japonci dávajú oveľa častejšie. Napríklad, keď niekto niekomu pomohol, patrí sa poslať darček. Má to aj svoje pomenovanie. Keď sa posiela uprostred roka, je to o-čúgen, na konci roka o-seibo.
V Kobe.
„Iný spôsob myslenia sa prejavuje aj v jazyku. Niektoré výrazy v slovenčine napríklad vôbec neexistujú. Napríklad o-cukaresama dešita je pozdrav kolegom či spolužiakom, ktorý je preneseným poďakovaním za dobre odvedenú prácu. Rozdiely sú aj v gestách. Ak pri rozhovore prikyvujete hlavou, u nás to v podstate znamená, že súhlasíte. Ak tak urobíte v rozhovore s Japoncom, dávate mu najavo, že ho počúvate, ale nie že s ním súhlasíte. Rozdiely najlepšie dokážete vnímať až pri používaní japončiny, čo znamená prejsť aj na japonský spôsob uvažovania. Je to jazyk s podrobne prepracovaným systémom zdvorilostí, ktorý sa nevyskytuje v žiadnom európskom jazyku," rozpráva o vlastných skúsenostiach mladá žena.
Vianoce v Japonsku
Vnímanie vianočných sviatkov je u Japoncov trocha iné ako v kresťanských krajinách. „Mne osobne pripadajú v Japonsku Vianoce až príliš skomercionalizované. Veď posúďte sami. Sieť Kentucky Fried Chicken (KFC) natoľko presadila zvyk jesť na prvý sviatok vianočný pražené kurča z tejto siete, že Japonci si už vopred rezervujú porciu. Mnohí sa pritom domnievajú, že v celej Európe a Amerike sa namiesto morky ujalo práve pražené kurča z KFC. Náš zvyk jesť na Vianoce kapra ich veľmi prekvapil. Všetky cukrárne a obchodné domy sa priam predháňajú v ponukách originálneho vianočného koláča, ktorý sa často objednáva naozaj len pod vplyvom reklamy. Všetky mestá majú vianočnú výzdobu, mnohé rodiny aj stromčeky, páriky či blízki priatelia si dávajú vianočné darčeky. Ale to neznamená, že preciťujú Vianoce tak ako my. Sú pre nich skôr obdobou Valentína. Štedrý večer považujú za romantický večer, ktorý je ideálne stráviť vo dvojici, a tak sa hotely a reštaurácie predháňajú v ponukách. Hlavným sviatkom je v Japonsku Nový rok, posielajú si novoročné, nie vianočné pozdravy," dodala Eva.
Autor: vž
