Deväť súrodencov
Dnes už nebohý otec Vendelín s manželkou Viktóriou vychovali deväť detí, z toho piatich synov. „Každý z nás má manžela či manželku, to je osemnásť. Spolu máme dvadsaťpäť detí, a keď k tomu pripočítame deväť vnukov a našu mamu, spolu nás je 52, pretože jeden švagor už nežije. Stretnúť sa pohromade sa nám nepodarilo, dokonca ani na dvoch spoločných stretnutiach, ktoré sme robili na Podjavorníku," predstavil v krátkosti rodinu jeden zo synov Mário.
Prvý bol otec
„Otec patril k oporám Brvnišťa vo vtedajšej II. triede až do vojenčiny. Po návrate sa oženil a musel sa poriadne obracať, lebo detí utešene pribúdalo. Na futbal neostal čas, ale futbal v rodine nevymrel. Jožo bol najstarší a rovnako ako otec bol výborný obranca. Peter, ktorý bol veľký futbalový „dravec" mal smolu, lebo v hore mu drevo privalilo nohu a s futbalom bol koniec. Škoda ho, lebo mal neskutočne tvrdé hlavičky, ktoré budili u súperov rešpekt. Dodnes však jazdí na bicykli. Ján, ktorý mal najväčší talent, bol neskutočne čiperný a rýchly. Pri futbale vydržal iba po dorasteneckú súťaž, potom ho to prestalo baviť. Ivan bol jediný, komu lopta neučarovala. Jeho najväčšími športovými výkonmi bola cesta na pionieri do Ostravy a splavovanie Papradnianky, po ktorom dostal zápal pľúc. Ja som hrával za žiakov aj za dorast a po vysokej škole aj za mužov. Naposledy túto jeseň v Horovciach, kde som sa dostal do šance, ale spoluhráči mi loptu zobrali. Spolu s Jožom a Petrom sme hrávali v Považskej Bystrici aj hádzanú," hovorí 41-ročný Mário.
Vzorom je Rooney
Jedenásťročný Ľubomír má kariéru ešte pred sebou. „Súťažne hrám futbal prvý rok, som útočník. Veľmi ma baví dávať góly, ktorých zatiaľ veľa nie je. Do obrany sa mi nechce chodiť, ťahá ma to dopredu. V škole sa neučím najhoršie, no mohlo by to byť aj lepšie. Z hráčov sa mi veľmi páči Angličan Wayne Rooney a jeho herný štýl. Inak by som ale nechcel byť ako on. Futbal chcem hrať ďalej, ale zatiaľ neviem, kam by som to chcel dotiahnuť. Vianoce mám veľmi rád, lebo sa nechodí do školy, dostanem darčeky, pozerám televíziu, jednoducho si užívam pohodu," prezrádza na seba momentálne najmladší futbalista hároníkovského klanu, na ktorého otec Mário prezradil, že by mal na ihrisku menej rečniť a nebáť sa lopty.
Budúci dirigent
Matej, Jánov syn, má toho za sebou ako dorastenec viac. „K futbalu som sa dostal ako malý chlapec, organizovali sme si mužstvá a potom prišiel ozajstný futbal. Hrám stopéra, gólom skôr zabraňujem ako ich dávam. V tejto sezóne som ešte nedal ani jeden, pretože máme dobrú zálohu a útok. Pretože mám iba šestnásť rokov, môžeme za dorast hrávať minimálne dve sezóny. Kolega, ktorý hrá po mojej ľavej ruke, je správnym dirigentom. Dúfam, že ho nahradím. Obrana nebola mojou srdcovkou. V žiakoch som začínal v zálohe, neskôr v útoku, odkiaľ ma tréner v doraste presunul do obrany, pretože vpredu to asi nebolo z mojej strany dobré. Chodím na priemyslovku do Dubnice, takže povinností je dosť. Na Vianoce sa preto teším, lebo vtedy je pokoj. Ležíme, jeme dobroty, pozeráme televíziu, nič sa nemusí robiť. Potešia aj darčeky. Najväčšiu radosť mi urobila futbalová lopta, ktorú som dostal ako desaťročný pod stromček," povedal o sebe tvrdý, rýchly a najmä bez žltých kariet hrajúci obdivovateľ Johna Terryho a mladého Španiela Piqueho, o ktorom.
Behavý nahrávač
Matúš, Ľubomírov brat, je Matejovým spoluhráčom v doraste.
„Mám sedemnásť, ale futbal hrávam od ôsmich rokov. Vtedy som nastupoval za mladších žiakov, ale v prvom roku som viac sedával na lavičke. Pamätám si, že som mal veľmi veľké trenírky, ktoré siahali takmer až po zem. Výhodou bolo, že som sa skôr ostrieľal a získal väčšiu istotu. Teraz mám väčšiu radosť z gólovej prihrávky, niekedy v zápase prihrám aj na polovicu gólov. Najlepšie sa mi spolupracuje s Hudekom a kanonierom Čamajom. Mám čo zlepšovať, najmä štandardky. Oneskoreným darčekom nielen pre mňa by bol postup do V. dorasteneckej ligy. Cez Vianoce si oddýchnem. Nebude stres, ale futbal hrať budeme v telocvični alebo odhrnieme sneh a poďho. Rád by som to s futbalom dotiahol čo najďalej, ale všetko ukáže čas. Páči sa mi hra Gerrarda a Xaviho."
Namiesto brány akordeón
Prostredný z Máriových synov, štrnásťročný Mário, je výnimkou. „Ako jediný z rodiny nehrávam za Brvnište, ale za prvoligovú Žilinu súťaž starších žiakov. Teraz hrám na poste stredného obrancu a góly nemám v popise práce. Začal som ako šesťročný za mladších žiakov v Brvništi, neskôr som hral za Slimáčik Žilina, kde som chytával. Raz ma tréner postavil do obrany a už som tam zostal. Bránu som opustil aj kvôli hre na akordeón, lebo u brankára sú prsty ohrozené.
Voľného času veľa nemám, štyrikrát týždenne idem do Žiliny, k tomu škola a akordeón. Už aby boli Vianoce, keď budem môcť byť iba doma. Mojím najväčším zážitkom bol turnaj vo Francúzsku, kde sme boli druhí. Zahrali sme si proti St. Germain, Lille, St. Etienne, Evertonu a Benfici Lisabon. Raz sa mi podarilo dostať aj do krajského výberu. Vzor mám, je ním anglický obranca Rio Ferdinand," prezradil o sebe futbalista hudobník.
Pivo je základ
Tridsaťtriročný Jozef, Jozefov syn, hráva od desiatich rokov. „Doma som prešiel cez všetky kategórie a takmer aj posty. Keď sme postupovali z III. triedy, bol som v bráne. Po príchode Jura Čapliara som prešiel do útoku a potom do obrany, kde som dodnes. Zálohe sa vyhýbam, pretože ako hovoríme my starší, sme dobrí, len keby nás mal kto nosiť po ihrisku.
Dnes už to nie ja také ako za mlada, roky sa hlásia, ani životospráva nie je taká, aká by mala byť. Mám štyri deti, najstarší syn, ktorého som vyženil, chvíľu hrával futbal, ale teraz sa mu už nechce. Najmenší má šesť rokov a zatiaľ iba behá a kope do lopty. Na jeseň v Horovciach sme si zahrali spolu s bratom Filipom, ktorý má osemnásť rokov. Kariet som dostával napriek tvrdej hre málo, na červenú si ani nepamätám. Góly občas prídu, výstavný sa mi na jeseň vydaril v derby s Papradnom, kde som trafil parádnym volejom. Vianoce sú ako pre hlavu rodinu väčším stresom, lebo stále niečo treba. Teším sa kvôli deťom a ich radosti," prezradil milovník piva a Argentínčana Messiho.
Futbalová duša
Mário má okrem troch synov, manželky Ľubky funkciu vedúceho dorastu. Bol tajomníkom, poslancom, má povinnosti vo firme a jeho srdcovou záležitosťou je futbalové ihrisko. „Snažíme sa spolu s kamarátmi robiť, čo financie dovolia. Urobili sme závlahový systém, pribudol bazén, tréningová plocha, kde sa bude v zime dať hrať aj hokej. Tajomníkom som bol rokoch 1995 - 2007. Práca pri futbale ma teší, vidím v chlapcoch obrovský potenciál, sú veľmi šikovní. Ak súčasná mladá generácia dorastencov bude mať podmienky, môže veľa dosiahnuť. Ak sa nepokazia, majú obrovskú šancu posunúť Brvnište vyššie. Na Vianoce by som bol rád, aby boli zmysluplným sviatkom bez naháňania sa za hlúposťami. Rád by som vypol, ale v hlave víria milióny myšlienok, ktoré by človek rád urobil - na ihrisku, v domácnosti, práci."
Vianočné tradície
„Zvyky na Štedrý deň boli v našej rodine podobné ako všade. Chýbať nesmela kapustnica, zemiakový šalát, vyprážaná ryba, pupáky s makom a ďalšie dobroty. Neviem, či to bolo iba u nás, mama vždy varila hubovú omáčku s knedľou, na ktorú sme sa všetci tešili. Ešte ako dorastenci sme chodili po dedine robiť betlehemcov, spievali koledy. Vianoce boli aj sú najkrajším sviatkom v roku, keď je najmä spolu celá rodina.
Ak by som mohol niečo zaželať, bolo by to zdravie, šťastie a pohodu pre všetkých, nech si navzájom pomáhame. Vo futbale by som si prial, aby vymizlo ovplyvňovanie, s mladými sa pracovalo od začiatku a súperilo sa vždy iba čestne bez nevraživosti," zaželal za celú rodinu Mário Hároník.
