DOLNÝ LIESKOV. Centrum sociálnych služieb Nádej oslávilo päťdesiatku. Jeho históriu i súčasnosť si priblížili účastníci stretnutia, ktoré sa konalo pri príležitosti päťdesiateho výročia vzniku zariadenia.
Centrum je umiestnené v kaštieli zo sedemnásteho storočia. Pôvodne fungovalo ako domov dôchodcov, neskôr ako špecializovaný ústav v rámci Stredoslovenského kraja, teraz je to špecializované zariadenie a domov sociálnych služieb pre dospelých mužov. „Súčasná kapacita 115 miest nepostačuje. Ako v každom zariadení na Slovensku, aj u nás je poradovník," hovorí riaditeľ centra František Martaus.
Rozhodla náhoda
Eduard Minarčin pracuje v Nádeji už sedemnásť rokov. „Rozhodla o tom náhoda. V roku 1992 som bol nezamestnaný. Práve v tom čase som našiel na úrade práce ponuku na rekvalifikáciu na sociálneho pracovníka, ktorú som využil. Môžem povedať, že doteraz som to neoľutoval," hovorí o začiatkoch svojej práce.
V súčasnosti pracuje ako inštruktor pre pracovnú výchovu. „Je to náročná, ale aj veľmi pekná práca. Najmä v tom, keď vidíte, že čas, energiu a schopnosti neinvestujete nadarmo, lebo klienti a ľudia okolo vás sú spokojnejší a v každom z nich ste nechali niečo zo seba," vysvetľuje, prečo ho táto práca upútala a venuje sa jej už toľko rokov.
Doplnil, že ľudia sú rôzni, majú mnoho spoločných zážitkov. „Už aj to je zážitok, že sa tu cítim dobre, každý deň zažívam niečo iné. Teraz je pre mňa zážitkom a zadosťučinením napríklad to, že rozprávam na kameru a mikrofón," zasmial sa.
Eduard Minarčin (vpravo) hovorí, že o jeho súčasnej práci rozhodla náhoda. Vľavo Mojmír Maceka.
Rovnako ako on, v práci s ľuďmi, ktorí potrebujú ich pomoc, našli zmysel aj ďalší zamestnanci zariadenia. Dôkazom sú spokojní klienti.
Má to svoje plusy i mínusy
Mojmír Maceka z Novej Dubnice našiel svoj domov v Dolnom Lieskove pred viac ako ôsmimi rokmi. Pobyt v centre má podľa neho svoje plusy aj mínusy. Pobyt v domove si pochvaľuje, ale stále mu podľa jeho slov niečo chýba. „Keď som bol mimo ústavu, žil som viac-menej na voľnej nohe. Ale ani tu nie je zle, aj keď mi voľnosť trocha chýba. Sú tu prívetiví ľudia, inštruktori majú k nám dobrý prístup. K riaditeľovi sme chodili na šachy a podobne. Ale ako sa hovorí, že láska ide cez žalúdok, tak najviac ma baví, keď sa môžem dobre schuti najesť," dodal s úsmevom.
Ide najmä o ľudí
O klientov sa stará viac ako šesťdesiat zamestnancov. Podobne, ako iné sociálne zariadenia, ani im sa nevyhýbajú problémy s financiami. „Tie boli vždy, sú aj budú. Snažíme sa však presadzovať líniu, že v sociálnom zariadení nie sú peniaze na prvom mieste a tiež automaticky nezabezpečujú kvalitu. Kľúčom k nej sú ľudia, pracovníci, ich ochota a snaha robiť dobre. A to sa nám, myslím si, darí," zdôrazňuje Martaus.
Rovnako sa snažia prispôsobovať aj podmienky v zariadení. Budova, ktorá je zo 17. storočia, veľa možností na prestavbu nedáva. Preto sa snažia hľadať iné formy. Systém fungovania sa zmenil na komunitné domácnosti, kde si klienti sami riadia život, otvorili kaviareň v Považskej Bystrici, detašované pracovisko majú aj v Stupnom, v bývalom domove dôchodcov.
Patrí medzi dobré zariadenia
Oslavy polstoročnice v Dolnom Lieskove si nenechal ujsť ani predseda samosprávneho kraja Pavol Sedláček. Podľa jeho slov centrum sociálnych služieb patrí medzi progresívne najmä v tom, že jeho vedenia a zamestnanci stále hľadajú nové spôsoby práce a sociálnej starostlivosti, aby klientom zabezpečili lepšiu kvalitu života. Poukázal napríklad aj na využívanie financií z eurofondov.
Pozrieť si bol aj nové pracovisko v Stupnom, v bývalom domove dôchodcov. „Podľa môjho názoru je využitie budovy na tento účel ideálne, má vhodné podmienky, aby pomáhalo klientom pri integrácii do spoločnosti. Trochu bol problém s občanmi, ktorí mali obavy z toho, akí ľudia tam prídu, ale myslím si, že už sa hladina upokojila. A čo prajem zariadeniu do ďalšej päťdesiatky? Aby sa im podarilo zrealizovať projekty, ktoré majú pripravené, veľa zdravia a trpezlivosti, aby pokračovali v trende, ktorý začali, lebo toto je naozaj jedno z dobrých zariadení," dodal predseda kraja.
