Zo školy do školy
Adolf Kobela sa narodil v roku 1936 ako najstaršie zo štyroch detí. Do školy začal chodiť počas druhej svetovej vojny, a keď sa neskôr reorganizovalo školstvo, pokračoval na vinárskej škole v Modre, ale tu bol iba chvíľu. Prestúpil do Záblatia pri Trenčíne na Roľnícku školu, kde absolvoval odbor chovateľ. „Vždy hladného po vedomostiach ma lákalo ísť na gymnázium. Bohužiaľ, nepodarilo sa to, lebo mamička nechcela podpísať družstvo," spomína na nesplnený sen.
Nezabudnuteľní učitelia
„Od malička som sa zaujímal o šport, hrávali sme futbal, volejbal, behali, plávali, jazdili na bicykli, v zime prišiel na rad hokej a lyžovanie. V tých časoch bol v Bolešove o šport veľký záujem, športoval takmer každý a väčšina úspešne zvládla aj vysokoškolské štúdium. Vtedy bolo samozrejmé, že sme túžili po vedomostiach a mali sme šťastie na ľudí, ktorí nám ich ochotne poskytovali. Farár Samák, u ktorého sme často na fare prespávali aj pätnásti, bol veľký matematik a fyzik. Dokiaľ som nevypočítal príklady, nepustil ma na futbal. Bol to veľmi dobrý človek, ktorý skončil u pétepákov. Keď som sa vracal z poľa, čakala ma pred domom otázka z literatúry alebo z iného odboru. Dodnes som všetkým veľmi vďačný.
Futbalovú púť ovplyvnilo zdravie
„S futbalom som začínal v Bolešove, po strednej škole pred odchodom na vojnu som pracoval na adjunkt a začal som hrávať v Ilave. Boli to krásne chvíle pre mladého chlapca, ktorý si zahral aj s o známymi menami. Povolávací rozkaz ma zavial do vtedajších Krídel vlasti v Olomouci, odkiaľ ma onedlho prevelili do Žatca. Tam bolo dobre, hrával som s vtedajšími hokejovými reprezentantami bratmi Klůcovcami za Chomutov. Keď sme boli na vojenských hrách vo východnom Nemecku, v zápase proti Rusom som začal vykašliavať krv. Kvôli tomu som neskôr absolvoval operáciu, ale po mesiaci ma prehovorili a posťahovaný som nastúpil na zápas. Nezabudnuteľnými boli pre mňa zápasy v drese Dynama Bolešov, s ktorým sme vyhrali dorasteneckú súťaž z fantastickým skóre 111:11. Zahral som si aj proti vtedajšiemu výbornému mužstvu Dynamo Žilina, s ktorým sme doma prehrali iba 2:3."
Herecké priateľstvo
V roku 1962 sa zdravotné problémy opakovali, a tak som podstúpil v Bratislave operáciu. Na izbe som bol spolu s dnes už nebohým hercom Ivanom Mistríkom, ktorý v tom čase nakrúcal film Polnočná omša. Zažili sme veľa veselých príhod. Ivanovi prikázal primár, ktorým bol operný spevák Gustáv Papp, aby pomáhal chodiť malej babke, ktorá bola veľmi veselá. Stúpila mu na nohy, spoločne s ním takto kráčali a babička neustále rozprávala žarty. Keď ho poprosila, aby ju zaviedol na záchod, Ivanovi sa nechcelo a stále chcel počuť nové žarty. Babka však nevydržala, zdvihla sukne a Ivan s mokrými nohami už nemusel s ňou na záchod ísť. Stali sme sa dobrými priateľmi a často sme sa navštevovali. V nemocnici nám jeho manželka doniesla hrniec slepačej polievky s pečeňovými haluškami, ktorý sme si dali medzi kolená a tak ho spolu vyjedli. Raz v noci, keď sme už nechceli jesť opiáty kvôli bolesti, zobudil nás oboch veľký hlad. Nemali sme nič, iba na balkóne nazelenalý tvrdý chlieb. Pretože sme boli veľmi slabí, poprosili sme sestričku, aby vrch skrojila a my sme sa potom s tvrdým vnútrom statočne pasovali. Škoda, že Ivan skončil tragicky, chýba mi."
Trojka alebo trojka
„Okrem športu som sa venoval aj hre na mandolínu, bol som výborný recitátor a spieval som aj v spevokole. Raz som mal ísť na krajskú recitátorskú súťaž do Žiliny, ale namiesto toho som išiel hrať futbal. Trest ma neminul, ale mal som na výber. Buď trojka z chovania alebo trojka zo slovenčiny. Aj keď nerád, vybral som slovenčinu, z trojkou z chovania by som nemohol ísť študovať ďalej.
Splnený sen
„ Bez pohybu som nikdy nevydržal a mojim snom bolo stať sa telocvikárom. Druhou mojou láskou bola slovenčina, najmä recitovanie. Pôsobil som nielen v bolešovskej škole, ale ja na vtedajšej poľnohospodárskej škole v Pruskom a neskôr aj v strednej sklárskej škole v Lednických Rovniach a v Hornom Sŕní. Medzitým som absolvoval FTVŠ v Bratislave, kde som písal diplomovku na tému Štruktúra kolektívnych vzťahov v telovýchove a športe. Pretože to bolo v čase po príchode sovietskych vojsk, musel som ju trocha prerábať. Po príchode do školy ako učiteľ nastali krásne chvíle. Ráno som sa prezliekol podľa počasia do trenírok a trička, alebo teplákov a celý deň som sa venoval milovanému telocviku. Bola to radosť pracovať s deťmi, ktoré sa rady učili všetko nové a usilovne trénovali. Vtedy nebolo toľko možností ako dnes a možno aj práve preto z viacerých vyrástli vynikajúci športovci. So žiakmi, ktorí dosiahli viacero úspechov v atletike aj v iných športoch, sme chodili aj na spoznávacie zájazdy, aby videli kultúru, pamiatky a neboli orientovaní iba jedným smerom.
Organizátor a tréner
„Po návrate z nemocnice sme založili krátku tradíciu cyklistických pretekov Okolo Bolešova. V silnej konkurencii skvelých cyklistov z Brna a Dubnice vyhral Dubničan Adolf Tomášek. Mojím zverencom bol František Štadler, ktorý vyhral Novodubnické okruhy a štartoval na majstrovstvách republiky. Pred štartom sa ma pýtal, čo môže jesť. Odporučil som mu ryžový nákyp a šunku, výslovný zákaz dostal na ruské vajcia a vlašský šalát, po ktorých hladno pokukoval. Keď sme išli v sprievodnom aute spolu s reprezentačným trénerom Haťapkom, hovorí mi.: „Vpredu máš Štadlera, presadni do druhého auta a choď za ním." Kilometer pred cieľom bol Ferko prvý, ale odrazu zosadol z bicykla a bolo po titule. Pozrel som na zem, a tam boli zvyšky nešťastného ruského vajca...
Pekné baby
„ Aj tie patria k športu. Keď som chodil často do Prahy, dozvedel som sa, že pozemné hokejistky pražskej Slávie, ktoré boli majsterkami Československa, budú hrať v Trenčianskych Tepliciach, kde hrala aj jedna z mojich žiačok. Presvedčil som vedenie a hráčky, aby druhý zápas odohrali v Borčiciach. Pripravili sme ihrisko, doviezli bránky a mohlo sa začať. Zápas bol neustále komentovaný, pretože nikto nepoznal pravidlá. Veľmi sa páčil najmä mužom, pretože sa mali na čo pozerať, lebo hokejistky v krátkych sukničkách boli často zohnuté.
Odrezané koše a vyrazený zub
„Vždy som sa snažil, aby moji zverenci mali podmienky na šport. Založili sme hokej a trénovať sme chodili do Trenčína. Brankárovi, ktorý nemal základy, som sa venoval na chodbe. Nešťastne som mu pukom vyrazil zub, ale zrejme ho to inšpirovalo a vyštudoval za zubného laboranta. V Bolešove sme vybudovali basketbalové ihrisko. Koše mi pomohli zohnať kamaráti, konštrukciu sme v Trenčíne odrezali a mohlo sa u nás hrať. Neskôr som trénoval basketbalistky aj v Lednických Rovniach. Rád spomínam aj na spoluprácu s dlhoročným šéfom dubnickej atletiky Zdeňkom Hrbáčkom. Ak som objavil nejaký talent, hneď som mu ho posúval.
Krásne Vianoce
Vianoce som mal rád odmalička, pretože vtedy sa stretla celá rodina, aj s tými, ktorých sme dlho nevideli. Krásne bolo bolešovské litánie v kostole, na ktoré chodili ľudia spievať z celého okolia. Na Štefana bola omša v Pominovci. Pred Vianocami som sa v roku 1957 aj ženil s manželkou Štefániou, s ktorou máme dve dcérky Darinu a Ľubicu. Vianoce sme slávili v širokom rodinnom kruhu. Mali sme tradičné jedlá, kapustnicu, rybu, koláče. Pred večerou gazda vždy išiel najprv nakŕmiť dobytok a potom všetkých požehnal svätenou vodou. Podobné to je aj dnes, dcéry aj s vnukom k nám vždy prídu a to sú tie najkrajšie okamihy. Na Vianoce nikdy nie sme sami, častokrát je u nás aj dvadsať ľudí.
Odovzdávanie skúseností
„Dodnes za mnou chodia študenti, ktorí potrebujú poradiť pri seminárnej či diplomovej práci. Poradím rád, pretože vedomosti sa nemajú schovávať ale šíriť ďalej. Tak ako som to zažil ja, tak v tom pokračujem, pokiaľ mi bude zdravie slúžiť.
