Texasana a Filipínčanky.
Do Ameriky si odchádzal pätnásťročný. Nie je to priskoro? Išlo v tvojom prípade o dobrodružstvo alebo túžbu po zdokonalení sa v jazyku?- Jedno aj druhé. Vždy ma lákali nové veci, takže štúdium v Amerike som bral ako príležitosť lepšie spoznať krajinu a jazyk. Na rozhodnutie som nebol sám. Rodičia s tým súhlasili a podporili ma. Aj keď pre maminu to vôbec nebolo jednoduché, najmä pred odchodom. Na gymnáziu viacerí študovali v zahraničí. Priamo z našej triedy boli piati, takže som vedel, do čoho idem.
Čo všetko pobytu predchádzalo?- Dostať sa na obyčajnú strednú školu v Amerike nie je žiaden problém, najmä vtedy, ak ste platiaci študent agentúry. Predchádzajú tomu napohľad zložité testy z anglického jazyka. Neviem však o nikom, kto by ich nespravil. Agentúra si predsa nebude odháňať klientov. Po testoch nasledujú dotazníky, víza a hľadanie rodiny. Práve s rodinami je v poslednom čase v Amerike dosť problém. Zohnať ich je niekedy ťažké.
Mal si na výber viacero krajín?- Možnosti boli rôzne. Európa, Kanada, Austrália, Južná Afrika... Amerika bola z hľadiska financií najdostupnejšia.
Aké bolo tvoje prvé stretnutie s Amerikou. Bol to kultúrny šok?- Určite áno. Všetko bolo väčšie, modernejšie, čistejšie ako u nás. Ľudia boli priateľskejší a ochotní pomôcť. Nikde som nevidel zachmúrené tváre.
High school si navštevoval vo Vancouvri v štáte Washington. Čím sa ich škola líšila od našej? Bolo ťažké zapadnúť do kolektívu?- Začiatky bývajú vždy ťažké. Mal som zmiešané pocity, ďaleko od rodiny, všade samá angličtina... Začleniť sa do kolektívu vyžadovalo trochu času. Cestu som si našiel cez šport, ktorý mi zároveň vyplnil všetok voľný čas. Škola sa od nášho gymnázia líšila veľkosťou. Bolo v nej asi 1700 študentov, čo je v porovnaní s ostatnými málo. Sú tam školy, kde je aj 6000 študentov. Všetky školy, aj tá naša, boli dokonale vybavené. V každej triede bola TV, minimálne dva počítače, v škole veľké ihriská, plaváreň, priestory na rôzne mimoškolské aktivity. Škola vysielala vlastné televízne noviny. Skrátka Amerika.
- Na vyučovanie, ktoré začínalo 7.25 h, pozvážali všetkých zadarmo žlté autobusy. Hodina trvala 55 minút. Ja som si zvolil každý deň tie isté hodiny. Vybral som si chémiu, matematiku, prvú pomoc a telesnú výchovu. Chémia bola v porovnaní s gymnaziálnou veľmi jednoduchá, rovnako ako matematika, či ďalšie dva predmety. Popoludnie som väčšinou trávil športom, čo mi veľmi pomohlo pri komunikačných schopnostiach v angličtine. V Amerike je jedna stredná škola pre všetkých. Neexistuje forma škôl odborných, ekonomických či gymnázií. Žiaci si počas štúdia volia úroveň predmetu a získavajú kredity. Podľa počtu získaných kreditov si potom vyberajú ďalšie štúdium. Niektorí idú na college, niektorí robia kurzy na rôzne profesie. Študenti si počas štúdia strážia kredity, pretože za niektoré priestupky o ne prichádzajú. Napríklad za nechodenie do školy je stanovený trest – zákaz chodenia do školy na určené obdobie. Znie to možno lákavo, ale táto sranda stojí študenta veľa kreditov. V ich systéme vás nikto neporovnáva, učitelia žiaka nekomentujú. Kto sa ako snažil, tak aj skončí.
Aké sú zvláštnosti ich študentského života v porovnaní s naším?- Celá škola žije športmi. V meste nie sú iné športové kluby. Je tam asi desať stredných škôl a každá má svoj tím, ktorý hrá napríklad americký futbal, v zime basketbal, na jar baseball. Všade sú pri tom roztlieskavačky, aké vidíme vo filmoch, nie však také pekné. Počas školského roka sa napríklad robia štyri plesy. Alebo sú Dni farieb školy, kedy prídu do školy všetci oblečení v rovnakých farbách. Škola má proste svojho ducha a každý ňou naplno žije. Je to etapa života, na ktorú sa u nich nezabúda.
V náhradnej rodine boli s tebou ešte dve dievčatá, jedna z Mexika, druhá z Južnej Kórey. Ako sa znášali tieto rôzne kultúry v jednej domácnosti?
- Celkom v pohode. Stretli sa prispôsobiví ľudia, ktorí aj v prípade menších nezhôd našli vždy kompromis. V domácnosti sme mali podelené práce a navzájom sme si pomáhali.
Chodili sme spolu na výlety. Boli sme v Seattle, Kaliformii, San Franciscu. Navštívili sme Oklahomu, Texas, Nové Mexiko, Coloredo. Úžasným zážitkom bol pre mňa Hawai. Výletov bolo, samozrejme, viac, toto je len v skratke. Zo všetkého mám úplne skvelé zážitky.
Cítil si sa v Amerike bezpečne?- Z hľadiska bezpečnosti to bolo v poriadku. Neboli tam žiadne černošské getá, o ktorých sa hovorí. Je pravdou, že jedna udalosť ma prestrašila, ale o tom by som nerád hovoril.
Ako si strávil svoje prvé Vianoce mimo domova?- Pamätám si, že všetko sme vyzdobili svetielkami, postavili stromček. No aj tak to neboli také typické Vianoce ako u nás. Na večeru sa podával moriak, ktorého piekli 12 hodín na sladko, k tomu sladký puding, takže prvýkrát som počas Vianoc držal naozajstný pôst. Darčeky nám o polnoci priniesol Santa Klaus. Voľno na Štedrý deň v Amerike nie je. Sviatok je až 25 decembra. Je tam množstvo náboženstiev, ktoré sa tolerujú, ale žiadne z nich sa nevyzdvihuje. Preto ani v škole nemohol byť stromček. Američania uznávajú svoje národné sviatky ako Deň vďakyvzdania či Halloween.
Môžeš porovnať spôsob života v Amerike a u nás?- Ľudia tam žijú bežnými starosťami a radosťami ako u nás, len sa menej stresujú. Vedia pozitívne myslieť aj v tých najzložitejších situáciách. Rodina, v ktorej som žil, patrila do komunity, v ktorej dodržiavali svoje zvyky. Amerika je v podstate zložená z viacerých komunít. Slováka som ale prvýkrát stretol až v marci na zápase NBI.
Aký bol celkový prínos pre teba? Odporučil by si štúdium v Amerike aj ostatným študentom?- Spoznal som nových ľudí, naučil sa plynule po anglicky a videl svet z inej stránky ako len odtiaľto. To dobré určite prevážilo nad zlým. Spozoroval som, že Amerika je úžasná, ale len pre tých, ktorí sú zabezpečení a zarábajú. Pre tých, ktorí nepracujú, je život katastrofa. Mladým ľuďom pobyt určite odporúčam, lebo je to vynikajúca skúsenosť.
