Šibeničný termín
Po množstve pretekov a štrnástich Šesťdňových bol Dakar doteraz mojou najväčšou športovou výzvou. Nepripravoval som sa naň, pretože je to relly s potrebnou veľkou pomocou a ani som o ňom neuvažoval. Zdalo sa mi to nedosiahnuteľné, lebo príprava je odlišné od endurosúťaží či Šesťdňovej. Bez adekvátnej ponuky sa nemalo cenu zamýšľať. V septembri prišla ponuka od tímu Hant Logomotion, ktorú som prijal. Išlo o posun do ďalšieho levelu mojej kariéry. Času veľa nebolo, za necelé tri mesiace všetko nachystať a pripraviť dalo naozaj zabrať. Väčšina účastníkov Dakaru sa pripravuje rok dopredu. Kvôli krkolomnému mi nešlo o výsledok, ale rallye dokončiť.
Nesprávny pohľad
Počul som, že moje umiestnenie mohlo byť aj lepšie, ale to môžu povedať iba tí, ktorí nevedia, o čom Dakar je. Je to asi tak, ako keď niekomu, kto jazdí na aute po meste zrazu poviete, že o mesiac bude jazdiť proti Schumacherovi vo formuli 1 niektorú z veľkých cien. Ak skončí do desiateho miesta, tak je dobrý....Najlepší jazdci majú za sebou viacero ročníkov, veľké podporné tímy mechanikov, fabrické stroje, čo im dáva šancu bojovať o popredné miesta. Nedá sa do toho skočiť rovnými nohami a skončiť hneď do desiatky. Môj cieľ bol postaviť sa na štart. V príprave som musel zohnať a vybaviť množstvo vecí za krátky čas. Od špeciálneho oblečenia na mieru, ktoré ochráni pred zimou vo výškach okolo 5000 metrov nad morom, cez náhradné diely a ďalšie vecí. Bolo to zložité, keď som už sadol na motorku, bolo to oveľa jednoduchšie.
V Andách.
Navigátor samouk
Bez navigácie ste v takýchto pretekoch stratení. Nemal so odkiaľ mať skúsenosti, na veľa som musel prísť sám počas pretekov. Niečo mi povedali ešte doma kamaráti, ale informácie neboli dostatočné. Mal som hrubú knižku vo francúzštine a angličtine, kde bolo množstvo znakov, z ktorých doteraz nepoznám všetky. Každý z nás mal pred riadidlami skrinku – rollbook, v ktorej bola pod plexiskom otáčajúca sa rolka s itinerárom trate, na ktorej boli vyznačené smery, dôležité body, terénne nerovnosti a kontrolné body – way pointy Čím bola etapa dlhšia, tým bol valec hrubší. Okrem toho som stále musel pracovať s tripom, čo je počítadlo kilometrov, bez ktorého by som sa orientoval veľmi ťažko. S jeho pomocou a GPS bolo treba na trase presne nájsť way pointy, pričom vynechanie jedného bolo penalizované trojhodinovou stratou. Nebolo jednoduché, okrem sledovania cesty za jazdy vo veľkej rýchlosti neustále kontrolovať rollbook, navigáciu aj trip.
Nezvyčajné terény
Jazdiť na 200 kilogramovej KTM-ke po kaňonoch, kamenistých poliach s veľkými „šutrami", kde sa ísť „krokom", cez púšť, po tvrdých prašných cestách kombinovaných občas s piekom, nebolo jednoduché. V teevízii možno vyzeralo, že sa jazdí v piesočných dunách, ale bolo to iba asi na pätine trate. Jazdili sme popri mori, pri prechode hraníc medzi Argentínou a Čile v Andách cez sedlá vo výške 4500 – 5000 metrov nad nami boli ešte o takmer 1500 metrov horské vrcholy so snehom, kde boli nebezpečné prudké zrázy bez zábradlí. Chýbali tu naše klasické lesy, vegetácia bola chudobná - kríky, kaktusy, pichliače. Blato a vyjazdené koľaje chýbalo s výnimkou dvoch dní, keď bola prietrž mračien. Boli tam obrovské kaluže, ktoré sme museli obchádzať, lebo na veľkej motorke by bolo problémom zapadnúť.
Každodenné problémy
Pomoc možno prijať iba od iného jazdca, diváci by nemali pomáhať, no nedodržuje sa to. Pri problémoch sa takmer každý zastaví a aspoň sa spýta, či netreba pomoc. Mne sa v úvode rozpadla výplň pneumatiky, kde som si musel ďaleko od cieľa pomôcť vlastnými silami a do cieľa som prišiel až za tmy ako posledný motocyklista. Diváci nám podávali vodu, čo bolo v obrovských horúčavách veľmi vítané. Na motorke okrem nádrží, kde som si viezol 36 litrov benzínu, vodu, som už nemal kvôli nedostatku času pripevnené náradie ktoré som mal v ľadvinke. Okrem pneumatiky ma hnevala navigácia, ktorá bola staršia a opotrebovaná veľkými vibráciami pri rýchlostiach okolo 130 kilometrov. Odchádzali žiarovky vo svetlách, bez ktorých nás nepustili na merané úseky. V závere mi z teleskopov vytiekol olej, v horúčavách sa prehrievali brzdy, ktoré pri váhe motorky dostali poriadne zabrať. Na klesaniach z 3000 do 200 metrov som išiel bez bŕzd, aby kvapalina ochladla. Prehrieval sa aj benzín, kde vznikali bublinky a motor občas vynechával. Napriek tomu sa mi podarilo všetko odstrániť a prísť do cieľa.
Vzdať sa – nikdy!
Pocit beznádeje občas bol, ale vždy som to zvládol. Vzdať sa by bolo horšie 5000 km od cieľa. Domov sa ísť nedalo a jazdiť do konca v sprievodnom aute by bolo ešte horšie. Zvládol som aj menší úraz, keď som vletel v oblaku prachu do kríkov, ktoré mi popod prilbu rozrezali pery. Jazdiť nebolo jednoduché, pretože ako nováčik som začínal zozadu. Najprv štartovali najlepší, ktorým sa neprášilo a mali rozostupy. Ja som jazdil vo veľkých skupinách, kde sa nedal predbehnúť kvôli obrovskému mračnu prachu ani slabší jazdec, za ktorým som často išiel desiatky kilometrov. Postupne som sa prebíjal vyššie a vyššie, preto som štartoval skôr a aj výsledky boli lepšie.
Minimálny oddych
Vstával som okolo 3.30 h ráno, poldruha hodiny pred štartom. Raňajky, hygiena, WC, dvadsaťminútové obliekanie a štart, pričom som musel mať všetko vopred nachystané. Do cieľa som prišiel asi za desať hodín podľa dĺžky. Potom som vyfúkal kompresorom piesok z motorky, mechanikom som povedal o problémoch, nasledovala večera s brífingom o zmenách na trati. Potom som si chystal rollbook na ráno aj dve hodiny a spať som išiel okolo polnoci. Cez deň voľna som si pospal asi šesť hodí, čo mi veľmi pomohlo, pretože často sa stalo, že na motorke som zaspával. Dakar je o hlve, človek musí byť silný psychicky, nestačí mať silné ruky a vedieť jazdiť.
Odrezaní od sveta
Kontakty neboli bohvieké, argentínsky telefón nefungoval dobre, satelitný bol pridrahý, internet všade nebo. Nebola ani chuť ani čas písať a zaujímať sa, čo je na Slovensku. Každý deň som manželke poslal SMS, aby o mne niečo vedela. Návštevou nás potešil Janko Hrehor, s ktrým sme sa aspoň vo voľnom dni prešli po pláži. Krajiny je tam pekná, mestá sú bohaté, ale na vidieku vidieť obrovskú chudobu. Ľudia žijú v hlinených domčekoch, okolo ktorých pobehujú kozy a piť môžu iba dažďovú vodu.
S kamarátmi - motocyklovou rodinou Sádeckých, ktorí ho prišli vítať do Schwechatu.
Parádny záver
Posledné kilometre do Buenos Aires boli nádherné, rovnako ako pri príjazdoch do väčších etapových miest. Všade nás vítali obrovské davy ľudí ako na Tor de France, ktorí lemovali cestu, po ktorej sa išlo veľmi ťažko a iba za pomoci policajtov rozháňajúcich dav. Ľudia sa chceli s nami fotografovať, zdravili nás. Vyhodnotenie bolo po propagačnej jazde a každý pretekár mal svoju minútu slávy na pódiu, kde dostal účastnícku medailu. Ja som dostal aj sošku za tretie miesto v kategórii nad 450 ccm. Celkove som bol na 34.- mieste, ale všetci predo mnou až na dve výnimky jazdili na strojoch do 450 ccm, ktoré boli aj o sedemdesiat kilogramov ľahšie.
Manželka spolu s susedmi pripravili Radkovi najkrajšie privítanie.
Krásne privítanie
Už vo Schwachte spôsobili rozruch chlapci z môjho fanclubu pod vedením rodiny Sádeckých. V Považskej Bystrici sme mali okružnú jazdu, no najkrajšie prekvapenie mi pripravili moji najbližší so susedmi Kročilovcami a Lehotskými doma. Zo živej reťaze vybehla manželka Zuzka s dcérkou Radkou, ktoré ma objali, potom prišiel syn Filip a medzitým kamaráti odpálili ohňostroj. Konečne som doma, medzi svojimi, a čo bude ďalej, neviem. Viem, len , že ako by som ešte raz Dakar išiel, už by som sa nepripravoval tak krátko, ako teraz.
