Tréner dochádza z Vrútok za hokejom a deťmi takmer denne už päť rokov. Viackrát chcel už skončiť, no vždy ho prehovorili.
Niet sa čomu diviť. Pán Ladislav má sedemdesiatdva rokov a je najstarším aktívnym trénerom hokeja na Slovensku! Ak nerátame kariéru hráča, trénuje hokej viac ako päťdesiat rokov.
Z Vrútok k hokeju
Prvé spomienky patria Vrútkam, ktoré mali silné dorastenecké družstvo. V susednom Martine boli vytvorené lepšie podmienky, a ak sa chceli presadiť chlapci viac, postupne prestupovali tam. „Bol som sa pozrieť na ihrisko a videl som, že viaceré laty z mantinelov boli vytrhnuté von. Prekvapilo ma to. Pýtam sa správcu, že ako tu môžu hrať. On mi len povedal, že včera tu hrali dorastenci Vrútok. Hneď som tušil, čo stalo. Keď mi prisvedčil, že bol medzi nimi aj silný chlapec s mohutnými rukami, vedel som, že tu hral Janko Frolo. Neskôr sa z neho stal tréner prvoligovej Považskej Bystrice," spomína tréner Jesenský.
Ťažké chvíle
Tie nastanú najmä vtedy, ak nie je práca človeka ocenená. Také chvíle zažil pán Ladislav aj v Martine, ktorý zostal jednu sezónu bez domáceho ľadu. „Vtedajšie špičky povedali, že sa musíme v súťaži zachrániť. Bolo to ťažké, pretože mužstvo i diváci žijú najmä domácimi zápasmi, kde sa zbierajú body najviac. My sme hrávali v Žiline, kde sme aj trénovali. Chlapci mali všetkého plné zuby. Niekoľko mesiacov nepoznali nič iné, ako cestu autobusom do Osvienčimu alebo Žiliny a na ľad. Cudzí. Napokon sme skončili z dvanástich celkov na deviatej priečke. Zachránili sme sa, no mne jeden človek vtedy povedal, že to bolo slabé, a mohlo to dopadnúť lepšie," hovorí pán Ladislav.
V deťoch je všetko
Ladislav spomína na prácu s deťmi a hovorí o tých, ktoré prešli postupne jeho rukami. „Ak by som ich mal narátať, aj teraz by sa v extralige našla aspoň dvadsiatka. Niektorí to dotiahli ďalej, iní svoj talent, bohužiaľ, zahodili. Spomeniem napríklad Zdena Cígera. Ten bol talentom odmalička. Vedel dobre korčuľovať, mal rýchle ruky. Reprezentantov bolo viacero. Napokon som sa vrátil k dorastu a žiakom. Ak pracujete s deťmi odmalička, môžete nájsť a podnietiť v nich to, čo v nich drieme. Práca s mládežou je veľmi zodpovedná, ale krásna. Odporúčam každému trénerovi, aby si to vyskúšal," tvrdí Ladislav Jesenský.
Do Dubnice nad Váhom sa takmer nedostal. Po niekoľkých rokoch, strávených s mužmi či v mládežníckych reprezentáciách, dostal ponuku trénovať v Novom Sade. „Už som mal pobalené a cestoval do Bratislavy. Známy ma presvedčil, a ja som sa vrátil. Neľutujem to," usmeje sa potmehúdsky Ladislav.
Pozrie sa na Martina Andrisíka, ktorý ho do súťaže prihlásil so synom, a povie: „Zapamätajte si to meno! Andrisík. Jeho čas ešte len príde, a určite ho budete ešte počuť," dodá a nechá slovo Martinovi.
Najlepší tréner
Po prenajatí zimného štadióna v Dubnici nad Váhom súkromnej spoločnosti sa v meste o hokeji hovorí ešte viac ako v časoch jeho najväčšej slávy. Dubnickí hráči boli odjakživa liahňou najmä pre Duklu Trenčín. „To platí aj dnes. Pozrite si napríklad dorastenecké družstvo," nadviaže na debatu Andrej.
„Pán Jesenský je najlepší a zaslúži si určite ocenenie nielen vo vašich novinách. Jeho prístup k mládeži, profesionálny prístup a skúsenosti sú veľké. Vedeli by sme sa tu takto baviť aj hodiny. Viackrát chcel už skončiť, ale vždy sme ho prehovorili. Momentálne trénuje aj syna, ktorý je síce iba ôsmak, ale už si zahral aj za dorast," tvrdí otec malého hokejistu.
Andreja trápi nielen momentálna situácia, ktorá by sa mala podľa neho utriasť, ale aj slabý lokálpatriotizmus Dubničanov. „Nevracajú sa ku klubu, z ktorého vzišli. Je to iba na škodu, pretože mnohé hviezdy slovenského hokeja majú dubnické korene. V Dubnici boli vždy dobrí hráči, aj keď klub, ako taký, veľký nebol. Aj preto sa k nemu vedenie zväzu chovalo vždy tak ako teraz. Ak chceme preložiť zápas, nedá sa to. Ak ide o iných, nie je to problém. Tieto nedobré vzťahy ma mrzia. Veď by nám malo ísť všetkým o to isté. O hokej!" dodáva Andrej .
Autor: YETTY
