Streda, 19. december, 2018 | Meniny má Judita

Organ pani Oľga najprv nenávidela, teraz je všetko celkom inak

Oľgu Prokopovú pozná v rodnom Papradne asi každý. Vďaka vedeniu matky, drine pri cvičení na hudobných nástrojoch a snahe brata Viktora sa stala hudba súčasťou jej života. Robila roky organistku v kostole, spolu so súrodencami prešla nejednu zábavu.

Oľga s vnučkami.(Zdroj: ARCHÍV OP)

Hranie pani Oľga ako dievča spočiatku nenávidela, do organu mala chuť občas aj kopnúť.

Teraz si život bez muziky predstaviť nevie. Často jej pomohla, poskytla útočisko a úľavu, keď to v ťažkých chvíľach potrebovala. Nebolo ich málo, život sa s ňou nemaznal. Veď stratila dvoch manželov a v živote sa musela naučiť pretĺkať sama.

Mama a Viktor

Za hudobným vzdelaním súrodencov Zboranovcov, šesť synov a dvoch dcér, stála hlavne matka. „Trvala na dobrom vzdelaní detí a chcela, aby sme mali aj hudobné. Z jej strany sme pochytili aj muzikálnosť," tvrdí Oľga Prokopová.

K hraniu na organe ju pritiahol brat Viktor. „Bol z nás najstarší. Za organ som si sadla, keď som mala dvanásť rokov, podobne ako on. Zaúčal ma."

Chcel mať nástupcu

Pani Oľga dodáva, že Viktor bol veľký pán muzikant. Vyštudoval za farára. Počas štúdií, v seminári v Bratislave hrával na organe v hlavnom chráme pod hradom. Bol hlavným organistom, založil aj zbory, spieval, zbieral piesne. Je tiež spoluzakladateľom kresťanského festivalu Verím pane, ktorý býva každý rok v inom meste.

„Tak nejako to prišlo, že keď starý organista v Papradne zomrel, začal hrať Viktor. Ten už ako mladý tušil, že pôjde do seminára a chcel, aby niekto šiel v jeho šľapajách. Zo všetkých súrodencov, ako sa hovorí, vedel najviac mňa ohnúť. A tak som sa chtiac-nechtiac začala učiť."

Nenávidela ho

V očiach dvanásťročného dievčaťa bol Viktor často veľký, zlý brat. „Aj ja som chcela behať po vonku a hrať sa ako iné dievčatá. No on tlačil, musíš cvičiť a cvičiť. Nemala som to rada, vôbec. Moje kamarátky chodili na prázdniny, do táborov a ja som musela celé dni len hrať, chodiť do hudobnej školy a tiež hrať na organe. V duchu som občas do organu od zlosti aj kopala. Nenávidela som ho," opisuje pocity dieťaťa dnes už známa organistka z Papradna.

Nebol čas jesť ani piť

S rokmi prišla zmena. „Tak, ako som nechcela cvičiť a nenávidela to, tak postupne prišlo obdobie, že som sa do hry na organe zamilovala. Stále častejšie sa stávalo, že som mame zahlásila - idem cvičiť do kostola, a nebolo ma. Veľakrát sa nevedeli dotrieskať na dvere. Vždy som sa zamkla, aby ma nikto nevyrušoval. Čas pre mňa stratil pojem, aj okolitý svet. Navyše, organ má veľmi silný zvuk, tak som ani nemohla počuť ich búchanie. Zabudla som aj na to, že treba jesť aj piť," spomína si pani Oľga.

Vďačná sestra

Dnes je sestra svojmu bratovi Viktorovi nekonečne vďačná. Ukázal jej totiž cestu k vzácnemu zdroju životnej energie.

„Viete, kto má hudobné nadanie, či hrá, alebo spieva, je to obrovský dar, ktorý dostal od boha a rodičov. Keď mu je ťažko, má sa k čomu utiekať, má z čoho čerpať silu, aby žil naplno a nepoddal sa v ťažkých chvíľach. Je to ako aj s vierou. Človek, ktorý ju má a je naozaj úprimná, žije oveľa plnší život. Z toho čo má, by však mal odovzdať aj druhým," vyslovuje životnú filozofiu organistka.

Organ je niečo celkom iné

Oľga Prokopová hovorí, že hudobné vzdelanie sa získavalo deťom z dediny ťažko. „Všetci sme chodili iba na harmoniku. Bola chudoba, a nie každý si mohol dovoliť klavír. Ani sa nepredpokladalo, že by sme niekedy hrávali. A vidíte, teraz hráme na viac nástrojov."

Organ je však podľa pani Oľgy celkom iný ako všetky ostatné. „Nenadarmo sa hovorí, že je to kráľovský nástroj. Musíš totiž hrať dvoma rukami, dvoma nohami, počúvať zvuk organu, ľudí ako spievajú, sledovať chod omše... Je to náročné na pozornosť, aj na fyzickú námahu. Navyše, v kostole býva väčšinou veľká zima, takže som šťastná tiež, že nemám reumu."

Dar Papradňancov z Ameriky

Na organe hrávali aj iní súrodenci Zboranovci. Spočiatku to však nebolo jednoduché s nácvikmi, pomohli rodáci z Ameriky.

„Najprv nebolo veľa príležitostí na cvičenie. Vtedy nemal nikto peňazí a pán dekan nemohol veľmi často púšťať organ. Je obrovský, zožerie mnoho energie. Muselo sa šetriť. Klavír nebol a na harmonike to nebolo ono, lebo cvičíte len pravú ruku. Keď prišli na návštevu Papradňanci z Ameriky a videli, že všetky deti hrajú, rozhodli sa pomôcť. Poslali nádherné harmónium, šľapacie, na vzduch. Nemohli sme síce cvičiť nohy, ale aspoň obe ruky."

Viktor musel odísť

Od dvanástich rokov hrávala malá Oľga na raňajších omšiach. Vždy si dala organ čo najtichšie, lebo sa bála. Čo ak sa pomýli a všetci to budú počuť? Všetko robila opatrne, pomaličky.

„Ale mala som pri sebe stále Viktora. Ten ma povzbudzoval, dodával mi odvahu. Neboj, Oli, chlácholil ma a zapínal stále nové a nové registre, pridával zvuk," spomína si pani Oľga. Dodáva, že sa občas veľmi hnevala. Stále však bol pri nej. Jej veľká istota, jej brat.

Ale potom prišla prvá nedeľa, veľký sviatok, keď do kostola chodí takmer každý. A Viktor musel odísť. Pre štúdiá. „Vedela som, že pri mne nebude. Doľahla na mňa obrovská tréma. Celú noc som nespala, strašne ma bolelo brucho. Organ má 54 registrov, tých základných, ale dá sa nájsť ešte viac rôznych kombinácií. Nepoznala som dobre píšťaly, ani nič na nástroji. Viktor mi dal síce presný postup, ale nebol tam, a to bolo zlé."

Šok pred omšou

Navyše, na malú organistku čakalo v kostole nepríjemné prekvapenie.

„Vyšla som hore na chórus a presne podľa papierika, ktorý som žmolila v ruke, som si začala štelovať registre. Nikto tam nebol. Len organ, ja, ticho a tréma," opisuje pani Oľga. A odrazu zbadala siluetu muža. „Načiahol sa a jednu mi zavesil. Nadával mi pritom, že ako som sa odvážila priblížiť k organu a prečo ho obchytkávam a kazím," spomína si pani Oľga.

Bol to pán, ktorý otváral chórus a mohol v kostole robiť aj iné dôležité veci. Bol niekým, mal zodpovednosť. Keď videl, že nejaké dievčisko prišlo k organu, musel konať. Z kostola malú organistku nakoniec vyhodil. „Dnes sa na tom už len pousmejem. Chápem ho a nehnevám sa. Veď malé dievčatá nemali na choruse čo robiť, to bolo miesto, ktoré patrilo starým chlapom. Neskôr sa veľmi ospravedlňoval mojim rodičom. Ako to všetko dopadlo, či som nazbierala odvahu a šla som hrať? Musela som. Čo by povedal Viktor? Neviem dodnes posúdiť, či mi ten šok, ktorý som zažila tesne pred omšou, pomohol lepšie sa vysporiadať s obrovskou trémou, ktorú som mala. Možno aj," hodnotí s odstupom času muzikantka.

Boľavé ruky

Z malého, spočiatku vystrašeného dievčaťa sa nakoniec stala vychýrená organistka, muzikantka a speváčka. Nechýbala aj so súrodencami všade, kde sa niečo dôležité dialo a malo súvis s muzikou, či už šlo o dedinské zábavy či rôzne kultúrno-spoločenské podujatia.

„Prvú zábavu som s bratmi odohrala na Podjavorníku ako deviatačka. Hrala som na harmonike, od večera až do rána. Na to tiež nezabudnem, lebo som mala ruky spuchnuté, nemohla som nič robiť niekoľko dní," s úsmevom si spomína pani Oľga.

Cesty za organmi

Nezabúda ani na krásne letá, ktoré prežili s Viktorom počas potuliek po Slovensku. „Mal spolužiakov zo seminára po celom Slovensku. Chodievali sme po bohoslovcoch a kňazoch na jeho Pionieri 20, aj po kostolíkoch, kde nikto roky nehral. Bolo to zvláštne, keď ste fúkli do pedálov a zvíril sa prach, alebo klapky boli také zaseknuté, že sa nedali vôbec stlačiť. Najďalej sme boli v Spišskej Novej Vsi. Teraz sa mi to po tridsiatich rokoch vracia, lebo ma volajú opäť hrávať, spomenú si," vracia sa v spomienkach.

Tri princezné a pesničky

Organistka Oľga Prekopová v Papradne dnes už nerobí a hovorí, že si váži každého, kto sa na to dá. Je to ťažká a nedocenená činnosť. Rada si však zaspieva, zahrá aj dnes. Ak to dovolí pán, ktorý robí organistu v obci dnes, tak aj v rodnej dedine na organe. Je mu za to vďačná.

Najviac však spieva s vnučkami. „Mám tri princezné, Bibianku, Lucinku a Lilinku. Dve staršie už učím spievať. Ale nie také pesničky ako Maličká som. Celkom iné, tie naše z Papradna." Našťastie sa ich zachovalo veľa. Ľudoviek, aj tých, ktoré sa spievajú v kostole.

Spevník a papradnianska Tichá noc, svätá noc

Pani Oľga dodáva, že aj v zbieraní piesní urobil veľa práve brat Viktor. „Mnohé piesne spísal, zachytil. Založil obrovskú knihu, dnes je plná notových záznamov. Aj takých, čo nie sú v jednotnom katolíckom spevníku. Tie ľudia spievajú najradšej. Keď spustí organista nejakú takúto, idú si ľudia aj pľúca vyspievať. Aj mne vždy hovorievali aj hovoria, keď niekedy máme stretnutie – Oľga, zaper tú našu! V kostole sa však celkom nedalo hrať to, čo ľudia chceli. To je iné," hovorí pani Oľga.

Spevník neskôr dopĺňala ona, a potom aj ďalší súrodenci, najviac asi najmladší Jožko. Pani Oľga je veľkým lokalpatriotom. Myslí si, že organ majú najkrajší práve v ich dedine, keď počuje miestne nárečie, hneď pookreje a aj pesničky majú hlavne tie svoje. „V Papradne sa aj Tichá noc, svätá noc spieva inak. Po našom je to Tichá noc, presvetá noc, ticho sa vznáša nad Betlehemom..." nôti Pani Oľga celkom inú melódiu, tú ich papradniansku.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Nezabudnite na sporenie na dôchodok! Ušetríte na daniach
  2. Úbytok stromov je obrovský. Na záchranu stačí päťdesiat eur
  3. Dobrú chuť: Vianočné menu šéfkuchára Daniela Hrivňáka
  4. Alexej Fulmek: Bol som dlho v SME
  5. Sprievodca pivnou kultúrou v Berlíne. Majú Nemci dobré pivo?
  6. Nestíhate nakupovať darčeky?
  7. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  8. Bangkok, Phuket, pláže, chrámy: Za 13 dní to naj z Thajska
  9. Vzťah k seniorom chce zmeniť výzvou
  10. Brzdia vás technické výpadky vo výrobe?
  1. Dobrú chuť: Vianočné menu šéfkuchára Daniela Hrivňáka
  2. Úbytok stromov je obrovský. Na záchranu stačí päťdesiat eur
  3. Na štedrovečernom stole sa miešajú tradície so štipkou odvahy
  4. Nový kancelársky koncept myhive už aj v Bratislave
  5. Sprievodca pivnou kultúrou v Berlíne. Majú Nemci dobré pivo?
  6. Alexej Fulmek: Bol som dlho v SME
  7. HC Košice podporí „štefanskym“ zápasom košickú detskú onkológiu
  8. ZSSK posilňuje pred sviatkami vlaky InterCity
  9. Zamestnanci Tesco venovali pomoci komunitám 1000 hodín
  10. 4 body úspechu realizácie stavby
  1. Pracoval som v mekáči a vydržal tri dni. Hranolky sú prekliatie 54 628
  2. Stíhame napredovať s technológiami? Môže už byť neskoro 12 645
  3. Bangkok, Phuket, pláže, chrámy: Za 13 dní to naj z Thajska 12 267
  4. Alexej Fulmek: Bol som dlho v SME 9 929
  5. Úbytok stromov je obrovský. Na záchranu stačí päťdesiat eur 7 691
  6. Nezabudnite na sporenie na dôchodok! Ušetríte na daniach 7 544
  7. Dobrú chuť: Vianočné menu šéfkuchára Daniela Hrivňáka 4 678
  8. Sprievodca pivnou kultúrou v Berlíne. Majú Nemci dobré pivo? 4 472
  9. Tip na výlet: Prechádzka tokajskými vinicami a biele tigre 3 322
  10. Vzťah k seniorom chce zmeniť výzvou 2 728

Hlavné správy z MY Považská

Dôchodcu dobil rovno pred policajnou stanicou. Aký dostal trest?

Augustové lúpežné prepadnutie 64-ročného dôchodcu vyšlo páchateľa draho.

FOTO: Ľudia darovali knihy 161 deťom

Trenčianska nadácia v tomto roku odovzdala knihy deťom zo znevýhodnených rodín už po štrnástykrát.

Slovenské tituly z bazéna putovali aj do Považskej Bystrice

V Šamoríne bol slovenský šampionát open.

Aktívne občianstvo mladých ľudí dostane zelenú na 16 župných stredných školách

Prinášame krátky prehľad župných stredných škôl, ktoré sa ako prvé na Slovensku zapojili do Participatívneho rozpočtu pre stredné školy a využili možnosť participovať na svojej zmene.

Kolegom spravili krajšie Vianoce

Vianočný bazár v spoločnosti Danfoss bol výnimočný atmosférou, ktorú vytvorili sami zamestnanci. Spojili sa, aby pomohli kolegom.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Účtovníčka obrala školu o desaťtisíce eur. Nebolo to prvý raz

Účtovníčka obrala základnú školu v Starej Turej o viac ako 30 000 eur. Sudca okresného súdu v Novom Meste nad Váhom ju vzal v piatok do väzby.

V Dubnici nad Váhom otvorili závod na výrobu nabíjacích staníc

Na Slovensku ide o prvého výrobcu nabíjacích staníc, zamestnanie by tu mohlo nájsť približne 50 ľudí.

Bratislavčania sú na prezývky zvyknutí, niektoré vznikli aj na Záhorí

Jedným z výrazov, ktoré možno počuť aj v dnešných časoch, je prezývka 'Blaváci', odvodená od neobľúbeného názvu Blava.

Vybrali SME

Už ste čítali?