ncelárií, viac ako stovka krásnych rastlín.
Pani Annu Juhaniakovú bavila starostlivosť o kvietky už odmalička, miluje prírodu. Keď začala pred osemnástimi rokmi pracovať na Obecnom úrade v Beluši, zdalo sa jej pracovisko akési smutné a neútulné. A tak začala s pestovaním kvetov.
„Nemáme rodinný dom, bývame v bytovke. Navyše je to severný byt, v obývačke máme zasa žalúzie a dosť tmavo, tak sa kvietkom u nás doma veľmi nedarí. Mám však záhradku, tam si to vynahradím a, samozrejme, roky som sa venovala kvietkom tu na úrade. Začala som postupne sadiť štepy izbových kvetín do malých nádob, akýchkoľvek, ktoré sa mi páčili, alebo ktoré mi niekto dal," spomína si na začiatky pani Anna.
Miláčik Bambuľka
Po rokoch kvietky poriadne vyrástli. Niektoré majú aj tri metre. „Toto je môj miláčik. V septembri bude mať štyri roky. Neopadáva, nevädne, len rastie a rastie, nemám s ním veľa starostí," hovorí o fikuse, ktorý krášli vstupnú miestnosť do hlavnej svadobnej siene a zasadačku úradu.
Dostala ho od nevesty, keď končila v jednom zo zamestnaní a zobrala ho odtiaľ. „Vtedy bol ešte maličký a pozrite, za štyri roky na akého valibuka narástol," hovorí takmer s materskou láskou o jednom z kvetov. Má dokonca aj meno. „Je to moja Bambuľka," predstavuje ho pani Anna.
Priznáva, že má ku všetkým rastlinkám zvláštny vzťah, aj sa s nimi rozpráva. „Toho musím len chváliť, ale niektoré nie sú také vydarené. Aj im pohundrem, keď nerastú a nedarí sa im. Iné, keď mi robia radosť, aj pohladkám a pochválim, aké sú krásne," vysvetľuje Anna Juhaniaková. Dodáva, že niečo na tom bude, i keď niekomu sa to môže zdať smiešne.
Viac ako stovka kvetov
Kvetov majú za osemnásť rokov na úrade naozaj veľa. Človek má miestami pocit, že neprišiel na úrad, ale na návštevu botanickej záhrady.
„Tých väčších, ktoré som spočítala len po chodbách, je asi okolo stovky. Prepočítavala som si to na dvakrát, sama som tomu totiž nechcela veriť, že by ich bolo až toľko," hovorí pani Anna. Dnes už na úrade nerobí, o kvietky je však stále postarané. „Mám nástupkyňu. Volá sa Majka, robí tu na úrade a ku kvetom má tiež vzťah. Všetko som jej vysvetlila a odovzdala do starostlivosti."
Výborné prostredie
Anna Juhaniaková si myslí, že na úrade sa kvetom darí aj preto, že majú veľmi dobré podmienky. Avšak, nie všade je to tak.
„Najviac sa im páči z tej strany, ako sa vchádza do budovy. Slnko tu svieti celý deň. Navyše teraz, keď ich je veľa, a keď sú všetky kvietky poliate a začne sa voda vyparovať, je tu vlhko a im sa takéto prostredie páči. Sú ako v lese," vysvetľuje. Každý návštevník, ktorý sa prejde po úrade, bude s pani Annou súhlasiť.
Pivové tajomstvo
Starosta Ján Prekop prezrádza aj iné tajomstvo pestovateľského úspechu. Pani Anna dopraje svojim zeleným miláčikom niečo, po čom sa zalizne aj nejeden chlap. Úspešná pestovateľka sa len smeje a dodáva. „Starosta ma odhalil. Dostávajú pivo. Najradšej majú české, aj to nie hocijaké, ale jednu z tých drahších a lepších značiek. Raz som vyskúšala naše slovenské, lacnejšie. Na listoch sa im urobili nepekné fľaky. Myslela som, že nejaká choroba. Bolo to však novým druhom, ktorý im nesadol. Manžel mi vysvetlil, že to, čo som kúpila, bolo sladšie, tak preto," vysvetľuje už s absolútnou vážnosťou.
Kvietky však pani Anna pivom nepolieva, len utiera raz za pol roka lístky. Takáto masáž robí rastlinkám evidentne dobre, sú pekné, lesklé, vyzerajú nádherne a zdravo. Na jedno ošetrenie všetkých rastliniek na úrade treba asi tri fľašky.
Pani Palma a žalúzie
Každý kvietok na úrade má svoj príbeh, tak ako ich majú aj ľudia a pani Anna sa o ne rada podelí. „Tento kvet je najstarší," ukazuje na statnú, široko rozrastenú dvadsaťročnú palmu. Jej obrovské listy siahajú až po strop, zaberá celý roh chodby. „Pôvodne bola v svadobke. Ale nepáčilo sa jej tam. Bola drobná, zakrsnutá, s piatimi či šiestimi drobnými listami. Rástla v malom hrnčeku," vracia sa späť v čase Anna. Dodáva, že palma nemá rada priame svetlo, potrebuje prítmie.
„Tak som ju presadila do veľkého kvetináča a presťahovala na chodbu. Ani tu to síce nie je ideálne, lebo tu dosť svieti slnko. Pozrite z tejto pravej strany má aj také žltšie listy, čo nie je dobré a tu naľavo, kde tak nesvieti, sú krásne tmavozelené. Možno by potrebovala zatiahnuť žalúzie, ale nemáme ich. Najprv treba vymeniť na úrade okná, potom sa sem dajú a zatiahnu sa. Palme sa to určite bude páčiť," udáva svoje dôvody potrebnosti rekonštrukcie úradu pani Anna.
Starostlivosť
Pestovateľka pokračuje v exkurzii ďalej. „Tamten kvet s veľkými listami nie je od nás. Doniesla ho ešte bývalému starostovi ako dar návšteva z Maďarska. S tým budeme najbližšie robiť poriadky. Ideme ho zrezať a posadiť do väčšieho, aby začal znovu vyháňať. Tamten banánovník pustil výhonok, tiež ho treba presadiť. V januári som si všimla, že kvietok dole zo svadobky chradne. Asi ho veľmi polievali. Tak som ho vytiahla a ošetrila tak, že som všetky zlé korene dala preč. Malo by sa to robiť v marci, ale asi by nebol nevydržal. Musím sa ísť naň pozrieť, či je v poriadku. Ešte som nestihla skontrolovať, či mu ošetrenie pomohlo," rozhovorí sa o starostlivosti.
Pri pani Juhaniakovej si kvety zvykli na kráľovskú starostlivosť. Od ich pestovateľa to vyžaduje sebadisciplínu pri prísnom dodržiavaní režimu, na ktorý sú naučené. „Od 15. marca hnojím každých štrnásť dní. Vždy kúpim niečo iné, teraz je veľa hnojív na výber. Končím s tým v čase babieho leta, 15. septembra. Potom už potrebujú kvety pokoj. Keby sa hnojili stále, začali by chátrať, lebo by si nemali čas oddýchnuť, unavili by sa. Preto im treba dať cez zimu pokoj, menej ich aj zalievať," vysvetľuje pani Anna.
Tak trochu filozoficky
Úspešná pestovateľka presne vie, čo kvietkom chýba, čo potrebujú a ako im pomôcť, keď sú nespokojné.
„Ak je kvet už veľmi veľký a koreň má málo miesta, začnú opadávať listy. Vodu nemôžete dávať čerstvú z točky, treba ju nechať odstáť, pôdu okolo korienkov pravidelne prehrabkávať. Občas treba hlinu, na ktorej sa usadil biely povlak z vody, odobrať a prihodiť trochu novej. Tento beťár dosť pichá, treba mu však pravidelne utierať listy, niekedy ma potrápi, ale nemôžem to zanedbať, lebo by sa mu prestalo dariť. Aj taký pichľavý musí žiť a potrebuje lásku. A odvďačí sa za ňu," hovorí už tak trochu filozoficky.
Liečivý zázrak
Vo svojej „belušskej botanickej záhrade" má teta Anna aj jednu zázračnú rastlinku, liečivý kaktus.
„Doniesol mi ho pán Gabriš, robí vedúceho výstavby. Aj on ju dostal. Poranil si prst a veľmi zle sa mu hojil. Raz za ním prišla na úrad nejaká pani a on sa jej posťažoval. Doniesla mu tri lístky z tohto kvetu, aby si prikladal na poranený prst, že mu to pomôže. Spočiatku neveril, ale skúsil. A naozaj, pomohlo to. Teraz ho pestujeme aj my. Pomohol už viacerým," hovorí pani Anna. Dodáva, že vyliečil škaredo zahnisanú ranu, dokonca sa osvedčil aj pri liečbe rakoviny.
Nemôže ich nechať len tak
Každý kto príde niečo na úrad do Beluše vybaviť, zostane prekvapený. „Ľuďom sa páči, akú príjemnú botanickú oázu nám tu pani Anna vytvorila. Keď to spomeniem, ľudia sa potom na ňu obracajú, aby im aj poradila, ako sa správne o kvietky starať," dodáva starosta Prekop.
Hoci je už Anna Juhaniaková na dôchodku, stále zvykne na úrad pribehnúť. „Pozrieť sa na kolegyne a kolegov. Boli sme dobrý kolektív. A, samozrejm,e kvôli kvietkom. Trochu sa s nimi porozprávať. Nemôžem ich nechať len tak, že sa vôbec neukážem. Veď kedysi, keď som tu bola po poobediach sama, upratovala a nemala som s kým hovoriť, čosi som sa im urozprávala. Sú to moji kamaráti, moje deti," hovorí Anna. Z domu to nemá, našťastie, ďaleko, cesta jej trvá asi päť minút.
Barborka je po nej
Teta má dvoch synov, nebývajú v Beluši. Obaja sú ženatí a odsťahovali sa za prácou. Má už aj štyri vnúčence.
„Záujem o rastlinky má Barborka, je prváčka. Keď tu bola v lete, aj ma trochu vyhrešila. Sľúbila som jej zasadiť kvietok, aby si ho zobrala domov, nech má niečo odo mňa z Beluše. Zabudla som na to, a tak ma hrešila. Rýchlo som to napravila a ona sa s láskou oň stará. Má to asi po mne, čo ma teší," hovorí Anna Juhaniaková. Sama o sebe tvrdí, že je v živote šťastná. Možno aj to kvety vycítia, a preto sa im tak pod jej rukami darí.
