mi oslávila sté narodeniny.
Na oslave „storočnice" sa stretla celá rodina oslávenkyne. Pani Anna má dve dcéry, šesť vnúčat, dvanásť pravnúčat a trináste je na ceste. Dôvodov na radosť v živote usmievavej babičky je teda veľa.
Ako jej najbližší hovoria, optimizmus ju neopúšťa. Dobrú náladu šíri aj okolo seba. Veď aj nás privítala so smiechom, že nás rada uvidí aj na oslave svojej „stodvadsiatky".
Má radosť zo života
„Ešte minulý rok žila sama na dome a o všetko sa postarala. Teraz jej už trošku pomáhame, ale stále veľa vecí urobí sama. Hlavne, že je mobilná a teší sa zo života," hovorí pyšne jedna z jej dcér, pani Vlasta Polčáková.
„Viedla nás ku všetkému dobrému, čo je v živote. Ako keby zlo ani neexistovalo. Viem, že niektorí starí ľudia bývajú zlí a protivní, ale naša mama k nim určite nepatrí," dodáva druhá dcéra, pani Zdenka Šimková.
Bojovníčka s veľkým srdcom
Keď pani Kopecká oslavovala deväťdesiate narodeniny, mala vážnejšie zdravotné problémy. „ Na oslave maminej deväťdesiatky sme sa asi všetci trochu obávali, ako to bude o desať rokov. Som však rada, že to dobre dopadlo a môžeme oslavovať ďalšie okrúhle jubileum," priznáva pani Vlasta.
„Mama sa už cíti oveľa lepšie, a tak sme jej priali minimálne „105-ku" s tým, že by už mohla mať aj prapravnúčatá," so smiechom dodáva skromné želanie.
„Ja som jej priala najmä to zdravie a aby sa stále tak tešila zo života," pripája sa pani Zdenka, ktorá ešte prezradila, že mamičke darovali najmä veľa kvetov, ktoré má veľmi rada.
Jedinečná ťahaná štrúdľa
Väčšinou bola „zamestnaná" ako žena v domácnosti, ale šesť rokov pracovala napríklad aj vo výdajni náradia, občas chodievala vypomáhať na družstvo a ku koncu upratovala v závode, lebo jej chýbali nejaké tie odpracované roky do dôchodku. „Jej veľkou záľubou bolo pečenie. Chodila pomáhať piecť na svadby a ešte v deväťdesiatich piatich rokoch dokázala sama upiecť ťahanú štrúdľu, ktorá nemala chybu," spomína Vlasta, dcéra oslávenkyne.
Pani Anna mala šťastie, že sa jej počas života vyhýbali choroby. „Aj keď som chodila do práce, tak som nebývala chorá," hovorí pyšne.
Vzácny človek
Obe dcéry sa zhodli na tom, že ich mama je vzácny človek. „Je to veľmi dobrá a skromná žena, a tak vychovávala aj nás dve so sestrou a my zasa naše deti," povedala pani Vlasta. „Mama bola vždy svedomitá a pracovitá, čo sa prejavuje aj teraz, keď chce všetko robiť a pomáhať nám. Vždy nás viedla k takej dobrote a láske," pridáva sa pani Zdenka.
Pri pohľade na vitálnu oslávenkyňu si človek pomyslí, že tak dobre nevyzerajú ani ľudia o dvadsať rokov mladší. „Ona bola vždy taká veselá, živá. Chcela všetko organizovať, riadiť a mať pod kontrolou, čo jej ostalo doteraz," smeje sa jedna z dcér. Obe sestry však svorne tvrdia, že mama nebola nikdy veľmi prísna. Aj keď občas sme dostali po zadku, ale to bolo len tak výchovne.
Recept na dlhovekosť
Pani Anna nám prezradila aj svoj vlastný recept na dlhovekosť. „Treba zavčasu vstávať. Dlho spávajú len lenivci. Ja vstávam okolo piatej ráno a potom sa asi o dve hodinky naraňajkujem. Idem sa poprechádzať po vonku. Porozprávam sa s ľuďmi, so susedou. Všetkým prajem len to dobré a hlavne treba mať pokojný život bez stresov. Ja sa nikdy nerozčuľujem. Nemám rada hádky a to je môj recept na dlhovekosť."
Z vitálnej storočnej dámy priam srší radosť zo života. „Ja sa teším zo všetkého, ale najviac sa teším z mojej rodiny. Z detí, vnúčat a pravnúčat. Keď ku mne prídu, tak sa s nimi vždy rada poprechádzam po záhrade alebo po dvore."
Láska na prvý pohľad
Pani Anna je už viac ako dvadsať rokov vdovou. Aj po takom dlhom čase jej pri spomienkach na manžela v očiach zahoria plamienky lásky. „Môj muž bol z Moravy. Mala som ho veľmi rada a aj on mňa. Aj modré z neba by mi zniesol," hovorí so smiechom. „Stretli sme sa na zábave v Lieskovci a môžeme povedať, že to bola láska na prvý pohľad."
Trošku posmutnie, keď príde reč na čas, keď ovdovela. „Bolo to ťažké obdobie. Manžel zomrel veľmi náhle. Bolo to u lekárky na poliklinike, kde dostal mozgovú príhodu. Dával si práve vetrovku a prišlo mu ťažko, padol medzi vešiaky a bol koniec. Našťastie mi pomohli vrátiť sa do života moje dcéry a celá rodina. Starali sa o mňa, keď mi bolo najhoršie," spomína na ranu osudu.
Potom však rýchlo zmení tému na veselšiu, aby zahnala smutné spomienky. Veď zo života sa treba tešiť.
