V postavách, ktorých príbeh a vnútorný svet sa odkrýval na javisku, našli diváci možno aj kúsok zo seba samých. Tragikomický exkurz do psychiky ľudí, ktorí klamú seba samých, aby zapadli do sveta plného falošnej ohľaduplnosti a pretvárky, sa hercom podaril.
Ochotníci predstavili vlastné divadelné spracovanie filmu nórskeho režiséra Barda Breiena Kurz negatívneho myslenia. Scenár napísala Anna Jančová a divadelný súbor hru naštudoval pod režisérskym vedením Ivy Posluchovej. Spracovať a nacvičiť ako divadlo pôvodne filmové dielo nebolo ľahké.
Zhodli sa
S nápadom pustiť sa do tejto čiernej komédie prišla Iva Posluchová.
„Nadšene som súhlasila. Som veľkým fanúšikom škandinávskej kultúry. Všetci sme si spolu pozreli film a skonštatovali sme, že na rozdiel od kasových trhákov, veci v ňom nie sú len čierne alebo biele, postavy len kladné či záporné. Každá postava má v sebe plno protikladov, ktoré sa dnes bijú v každom z nás – humor i smútok, bezradnosť i múdrosť, rezignáciu i veľkú chuť žiť. Postavy sú telesne postihnuté, čo tieto protiklady ešte zostruje,“ hovorí o výbere Anna Jančová, scenáristka a herečka v jednej osobe. Scenár písala asi mesiac. Ako sama hovorí, úchytkom, popri práci a domácnosti.
„Tým, že som jednotlivé scény filmu videla desiatky krát, naučila som sa veľa o tom, ako má vyzerať dobrý dialóg. Bolo potrebné trošku prispôsobiť charaktery našim hercom, predsa len, sme ochotníci a vznikla jedna postava, ktorá vo filme vôbec nie je, to aby sme si zahrali všetci,“ hovorí Anna.
Potrebovali by priestory
Najtvrdším orieškom bolo prispôsobiť scenár stiesneným priestorovým možnostiam, v ktorých sa malo hrať. Na minimálnej ploche sa rôzne scény, interiéry a prestrihy nemohli striedať s takou dynamikou ako vo filme. Nedostatok priestoru je nočnou morou predstavení a stroskotalo na ňom mnoho dobrých nápadov. Ako skonštatovali po sobotňajšom predstavení viacerí diváci, divadlo v Považskej Bystrici by si zaslúžilo slušný divadelný priestor.
Zaujímavé „vecičky“
Predstavenie je plné vtipných dialógov a konštatovaní menej i viac zafarbených čiernym humorom, ako aj situačnej komiky, ktorá dobre dokresľuje vypovedané. Mnohé zaujímavé „vecičky“ vznikali už priamo pri skúškach „na pľaci“.
„Som rada, ak si herci scenár prispôsobia “do huby”, ako hovorievam. Samozrejme, nesmie to poznačiť celkové vyznenie hry. Viacerí v súbore radi improvizujeme, takže mnoho vecí naozaj vznikne za „pochodu”. Často si hovoríme, že záznam niektorých našich skúšok by bol zábavnejší než naše vystúpenia. Niečo vznikne dokonca až počas predstavenia, niekedy aj nechtiac,“ prezrádza Anna Jančová.
Improvizácia a veľa zábavy
Ive Posluchovej sa režírovala hra veľmi dobre. „Všetko závisí od času a tiež mojej prípravy či neprípravy na skúšky. Režisér by mal mať v hlave premyslenú koncepciu. Utešujem sa, že my sme autorské divadlo, čiže výsledok závisí od všetkých hercov, ich nápadov, názorov, skúseností... Rodí sa to priamo na scéne,“ priznáva Iva.
Aj humoru bolo počas skúšania podľa Ivy kopec. „Najmä Marcel Pekar ako predstaviteľ Geirra nenechá na srandu čakať a neodpustí si rôzne poznámky. Napríklad, keď mu manželka Ingvild, hrá ju Zuzka, hovorí - Cítim tú istú vôňu. A on jej na to - Hej, dnes som sa osprchoval... prdol som si a podobné, až nepublikovateľné veci. Vtipné bolo aj samotné uchopenie úloh. Napríklad, ako keď Dominika, predstaviteľka Ulrike, ekoaktivistky, ktorej medveď odhryzol ruky, riešila problém - Ako sa napijem, keď nemám ruky. Bola to jednoducho zábava,“ hovorí Iva.
Najviac urobia v časovej tiesni
Marcel Pakár, ktorý stvárnil postavu Geirra, potvrdzuje, že mu úloha sadla. „Ono už pri pozeraní filmu sa akosi začali prideľovať postavy členom súboru. A tak som sa stal Geirrom. Často ma v poslednej dobe prenasledovali stavy nihilizmu, strata motivácie aktívne pracovať na budúcnosti a tak som nemal väčšie problémy sa stotožniť s postavou. Vyhovovalo mi, že to bola v podstate čierna komédia. To je mne blízky spôsob prejavu,“ hovorí Marcel Pekar.
Marcel dodáva, že čo sa týka nácviku, napredovali dosť komplikovane. „Chceli sme to mať nacvičené už na Vianoce, ale tam sme to predviedli len ako divadelný trailer, čo je v podstate tiež originálny počin. Na živo hraná uputávka na divadelné predstavenie. Ono aj predchádzajúce hry ukázali, že najviac urobíme pod časovým tlakom, čiže za posledný týždeň," hovorí Marcel.
Nemohli sa biť
Herci, ochotníci však mali aj problematické scény, ktorých nacvičovanie nebolo ľahké. Predsa len nie sú školení a otrlí profesionáli.
„Pre mňa to napríklad bola časť, keď Geirr udrie psychologičku Tori, ktorú hrám, a má mi zlomiť nos. To sme nevedeli veľmi zrealizovať. Celkovo sme sa nevedeli biť. Zuzka mala tiež problém fackovať Marcela. A keď sa odhodlala, len tak pleslo, až sme sa zľakli,“ opisuje s úsmevom Iva. Problémom bolo podľa nej zahrať aj intímne scény, aby nevyzneli vulgárne, to že Anna sa bála chytiť zbraň a podobne.
Nemajú priestory
Najväčší problém však bol s priestorom. Bolo potrebné oddeliť obývačku od iného priestoru, kde sa mali odohrávať ďalšie scény. Divadelníci si nakoniec poradili, so šarmom a vtipom. Vyriešili to zaťahovateľným závesom, dvoma stoličkami a prispôsobením osvetlenia. A tak vznikol priestor záhradky. Vždy sa však improvizovať nedá. Všetci divadelníci aj milovníci divadla sa možno raz dočkajú zodpovedajúcich priestorov.
Výkony
Iva úlohu Tori zdedila po Lucii Kaveckej, čiže pôvodne nemala účinkovať. Mala tak problém hrajúceho režiséra, že mnohé veci nevidela z hľadiska a potom čas na zlepšováky prišiel až počas posledných skúšok, prípadne na prvom predstavení. S tým, ako si nakoniec herci s úlohami poradili, je spokojná.
„Úloha Geirra je Marcelova životná úloha, Zuzka Bašková-Burinová, ktorá hrala jeho manželku bola rovnako fantastická. Anna Jančová, tu sa ani nechcem vyjadrovať, postavu nehrala, bola ňou. Veľmi sa mi tiež pozdávalo, kam Joži Šujak posunul úlohu Larsa. Saša Pádejová ako nepohyblivá Marte, to bola paráda a pritom to bolo veľmi náročné. Dominika Hastíková zaujala civilným prejavom a mala výborné ohlasy. Obdivovala som Peťa Holiša, ako sa dokázal udržať v úlohe. Divácky bol veľmi atraktívny,“ hodnotí výkony ochotníkov Iva Posluchová.
Divácke ohlasy
Divákom sa predstavenie páčilo.
„Veľmi sa mi to páčilo. Je veľmi dobré, že máme v meste takéto divadlo. Divadlo by malo dostať priestor aj na väčších pódiách. Hrajú dobré hry, zaujímavo spracované a ľudí by to určite zaujalo. Bol som aj na dvoch predošlých predstaveniach, jedno hrali vonku na dvore pred umeleckou školou. Sú fakt dobrí, nenechám si ujsť príležitosť vidieť ich opäť,“ hovorí poslanec Ľubomír Kubovič. Na predstavenie prišiel aj s manželkou. Aj ju hra a výkony hercov zaujali.
„Mám veľmi rád divadlo. Chodievam do Žiliny, keď som bol vysokoškolák, tak to bolo divadlo v Košiciach. Musím zdôrazniť, že napriek tomu, v akých stiesnených podmienkach skúšajú a hrajú ochotníci z Považskej Bystrice, boli veľmi dobrí a majú môj obdiv,“ hovorí Martin Bicko.
Niečo o súbore
Súbor Napíšte si výpoveď pôsobí od roku 2008, hoci vznikol v marci 2006. V inscenáciách sa venuje aktuálnym spoločenským a súkromným témam.
Často si divadelníci vyberajú literárnu predlohu, ktorú veľmi skoro opúšťajú, lebo scenáre píšu na mieru. Snažia sa o autorské divadlo.
Kurz negatívneho myslenia
Kurz negatívneho myslenia je tragikomédia, v ktorej skupinka invalidov zapojených do psychoterapie navštívi Geirra, chlapíka pripútaného na vozík. Ten žije izolovaný od okolitého sveta v peknom dome, počúva Johnnnyho Casha a sleduje filmy. Jeho manželka je nešťastná, chce zlomiť manželovu skepsu. Preto si volá na pomoc psychoanalytičku Tori a jej skupinku invalidov. Tori však veľmi nezáleží na ľuďoch v skupine, ide o pretvárku. Pretvarovať sa a hrať šťastných núti aj svojich zverencov. Stret s Geirrom, ktorý sa na nič nehrá, je až nepríjemne otvorený a úprimný, všetko zvráti. V návštevníkoch sa niečo zlomí, na povrch začnú vyliezať skutočné pocity, masky padajú. Nejde však o nejakú hlbokú psychoanalýzu postáv, tie totiž vyznievajú tragikomicky. Hra je plná zaujímavých zvratov, vtipných dialógov, postrehov a svojského čierneho humoru.
BERKO
