strašidiel, V hrobke bohov a Štôlne dvoch tvárí sa môžu čitatelia tešiť na ďalšie pokračovanie v septembri.
Stela sa predstavila aj čitateľom a žiakom VI. Základnej školy SNP v Považskej Bystrici. Na stretnutie so školákmi i pedagógmi prišla s rodičmi, ktorí ju v jej záľube podporujú.
Pred besedou povedala, že na stretnutie sa teší, pretože v škole sa mala stretnúť aj so svojimi rovesníkmi.
Začala v desiatich
„Raz, keď som mala desať rokov, som sa nudila. Rozhodla som sa, že napíšem knihu. Vtedy v našej škole viedol Daniel Hevier kurz tvorivého písania. Povedala som mu, že píšem knihu, ale to písali všetci účastníci kurzu. Prvá bola veľmi detská. Vyskúšala som napísať druhú a potom tretiu," hovorí o vzniku trilógie mladučká spisovateľka.
Dodáva, že písať začala aj preto, lebo niektoré rozprávky, ktoré čítala, končili zle alebo smutno. „Doteraz sa mi nepáčia niektoré Andersenove rozprávky. Taktiež neprimerané správanie niektorých osôb príbehov. Trojročné dieťa nemôže hovoriť vety ako sedemročné. Knihy pre deti by mali končiť tak, ako končí väčšina, šťastne," tvrdí Stela.
Hovorí, že rada si prečíta aj niečo „odvážnejšie", ako napríklad Harryho Pottera, Eragon či inú literatúru. Najmä ak ide o dobrodružnú, reálnu aj fantastickú.
Sfilmovanie knihy
Množstvo filmov je natočených podľa kníh. Stela tvrdí, že jej napadla aj táto myšlienka, no nevie si ju živo predstaviť.
„Hlavné postavy som si vymyslela a bolo by zvláštne, ak by ich hrali ľudia s inou povahou. Neviem, neviem. Stane sa, že filmy často za knižnou predlohou zaostanú. Počula som, že vraj Eragon v tomto zaostal za očakávaním, a preto si ho ani nepozriem. Reálne spracovanie mala napríklad Pipi dlhá pančucha, ktoré sa mi veľmi páčilo."
Zatiaľ trilógia
Prvú knihu začala písať už ako 10-ročná. Napínavé a vzrušujúce zážitky štyroch kamarátov - Pierra, Wila, Lýrie a Ailit sa vyznačujú veľkou dávkou kreativity, vykreslenými postavami, zaujímavými kulisami a napínavým dejom. Postupne vznikla trilógia Na Kopci strašidiel, V hrobke bohov, Štôlne dvoch tvárí. Svoje knižné prvotiny sama ilustrovala.
„Na štvrtom diele zatiaľ pracujem. Pracovný názov nemá. Dávam ho knihám väčšinou až v polovičke napísanej knihy. Vtedy ani ja ešte netuším, ako všetko dopadne," smeje sa malá spisovateľka.
Dodáva, že na množstvo strán normu nemá. „Je to rôzne, podľa toho, ako sa príbeh vyvíja. V prvej knihe mala napríklad prvá kapitola asi sedem strán, piata v poslednej, rozpísanej, až devätnásť. Všetky mali, a aj posledná, bude mať trinásť kapitol. Je to moje šťastné číslo," tvrdí Stela.
Rodičia
„Mama mi často hovorí: „Nepíš, kapitola bude príliš dlhá. Nemôžem, musím ju dokončiť. Mama je nielen mojím kritikom, ale aj akýmsi dozorom. Ukazuje mi chyby, čo mám. Nechce sa mi, keď som to už napísala. Občas sa pochytíme, ale iba v tom dobrom," hovorí blonďavá slečna.
Ako sa pracuje s dcérou matke? „Býva to niekedy ťažký boj. Je dosť tvrdohlavá. Na druhej strane sa postupne začala zlepšovať. Naučila sa, že všetko treba viackrát prečítať, niečo vyhodiť, nahradiť. Zlepšila sa jednoznačne v štylistike, vyjadrovaní. Prvá a tretia kniha sa nedajú porovnať," povedala mama. Dodáva, že deti sa na besedách zaujímajú o všeličo, ale najmä sú rady, ak k nim zavíta rovesníčka. To ich utvrdí v tom, že niečo podobné by mohli vyskúšať aj ony.
„Keď sme do vydavateľstva priniesli jej práce, nechceli nám veriť, že to napísalo desaťročné dieťa. Po prečítaní zvážili, že je to dobré a trilógiu môžu vydať. Vieme, že to nie je biznis, ale knihy sú naozaj také dobré, že ich treba dať „von". Najskôr sme rozmýšľali o máji, ale to by sme určite nestihli, a tak je ďalším termínom vydania štvrtej časti september," dodáva otec.
V škole
Stela chodí do školy pre mimoriadne nadané deti a okrem toho, že rada číta, recituje, hrá divadlo, kreslí a lezie po stromoch. Jednou z najčastejších otázok na besedách a stretnutiach je, kedy a prečo začala písať. „Usmejem sa, lebo viem, že sa ma určite spýtajú na hlavné postavy a najmä ich mená. Rovnako ako na to, či používam pseudonym," naráža Stela na svoje netypicky slovenské priezvisko. „Neveria, ale nepoužívam," zasmeje sa.
To, že píše knihy, považuje za normálne, rovnako ako jej pedagógovia či spolužiaci. Ako prílohu ročníkovej práce o románe priložila svoje knihy.
Štvrtá kniha
Ako sme už spomenuli, štvrtá časť zážitkov štyroch kamarátov by sa mohla objaviť na pultoch kníhkupectiev na jeseň.
„Zatiaľ mám napísanú polovičku. Najradšej píšem v pracovni, kde má stôl aj otec. Kapitoly píšem hneď do noteboo-ku. Samozrejme, že ma tam nájdu vždy mladší súrodenci, ktorí vyrušujú, a tak niekedy píšem až večer. Situácia býva aj iná. Napríklad na prázdninách v Chorvátsku som písala niektoré kapitoly do zošita," dopĺňa informácie najmladšia slovenská spisovateľka.
Obaja rodičia sa zhodujú, že dcéru treba podporovať. „Čo bude o pár rokov, nevieme. Ale zatiaľ ju to baví a my jej držíme palce. Možno prekvapí niečím novým aj nás," zhodli sa rodičia.
Autor: MK
