snáková z Horných Kočkoviec berie život s tým, čo prináša každý deň. Každý môže byť v jej živote aj posledným.
S mladou ženou som sa zoznámil pred niekoľkými rokmi na pľúcnom oddelení, kde som strávil niekoľko dní aj ja. Jej chovanie bolo kamarátske a nikdy by som nepovedal, že mám pred sebou ženu, ktorej chorobopis je dlhší a zdravotný záznam ťažší ako niektorých rodín dohromady.
Po rokoch sme sa stretli opäť. Opäť to bola zdanlivo „stará" dobrá Janka. Sršala optimizmom a humorom, hoci bola na tom zdravotne omnoho horšie. Na návštevu za nežným žieňaťom sme sa vybrali s nemocničným kaplánom Františkom Galvánkom.
Janka
Začneme sa rozprávať hneď, bez okolkov, o jej chorobe. Odpichneme sa v dobe, keď jej zistili rakovinu štítnej žľazy a operovali ju. V tridsiatke jej diagnostikovali leukémiu.
„Všetko vyzeralo veľmi nádejne, aj keď som sama rozmýšľala, ako je to možné. Vyšetrenia dopadli dobre. Lekári tvrdili, že málokedy sa súrodenci zhodujú na osemdesiat percent, ale že sestra, ktorá mi darovala kostnú dreň, sa zhodovala skoro na sto percent," tvrdí Janka.
Po operácii sa cítila dobre a všetci tvrdili, že bude iba lepšie. „Nikdy som nepochybovala o tom, že mi to zachránilo život. To, že moje pľúca sa „zachovali tak, ako sa zachovali", je iná kapitola," tvrdí žena.
Choroba postupuje
Komplikáciou po operácii kostnej drene je reakcia transplantátu voči hostiteľovi - Graft versus Host Disease (GvHD). Vzniká v priebehu troch mesiacov po transplantácii u viac ako polovice pacientov, liečených alogénnou transplantáciou. Podstatou ochorenia je fakt, že imunokompetentné bunky, prítomné v transplantáte, napadajú normálne bunky kože, pečene a zažívacieho traktu príjemcu.
Keď sa Jankin zdravotný stav pred deviatimi rokmi zhoršil, myslela si, že horšie to byť už nemôže. „Zdalo sa mi, že je to strašné. To som ešte mohla ísť do auta po veci, na nákup, zvládala som „krátke" trate. Zle sa mi dýchalo. Neskôr som sa bez kyslíka nemohla ani pohnúť. V relatívnej tichosti som mohla dýchať, a cítila som sa celkom dobre, pokiaľ som sa nemusela namáhať," hovorí o priebehu choroby malé žieňa.
S pomocou rodiny sa jej podarilo získať mobilný kyslík, vďaka ktorému sa cíti bezpečnejšie.
Priatelia a nová rodina
„Mávam dni, ak je pekné počasie, že sa ráno cítim celkom fit. Niekedy sú však aj takéto pocity klamlivé. Ak je zle, sadnem si do kuchyne na sedačku, kde často aj ležím, či odpočívam," tvrdí Janka a prejde na inú tému - kamarátov.
„Začala som spoznávať ľudí. Hovorí sa, že človeka spoznáš v núdzi. Mne sa to stalo. Pár kamarátov odpadlo, čo ma veľmi mrzí, ale nahradili ich ďalší. Voláme si každý deň, stretávame sa na káve. Keď ležím v nemocnici, volajú, či netreba pomôcť niečo doma. Ľudia okolo mňa sú úžasní!" hovorí o svojich známych a priateľoch.
„Získala som úžasne veľkú novú rodinu. Celé pľúcne oddelenie v považskobystrickej nemocnici. Mám známych okolo seba dosť!"
Rodina a anjeli
Choroba poznačila najviac rodinu a jej život. „Je to už podľa mňa zvyk. Stále síce všetci hovoria: „Mama, nerob toto, nerob tamto." Presedela som celú zimu. Všetko mi donesú, podajú. Za tie roky si už zvykli. Viem, poplačú si a sú smutní, najmä keď idem do nemocnice. Spolu s nimi verím, že sa aj vrátim! Manžel Robo, syn Róbert a dcéra Janka," povzdychne si.
Ako vplýva choroba na rodinu? „Nie veľmi dobre. Zmierili sme sa s tým a verili sme a veríme, že bude aj lepšie. Napríklad nemôžeme ísť nikam na dovolenku, ale sú predsa omnoho dôležitejšie veci ako dovolenka! Mama je srandistka, a tak chorobu aj berie. Vnútri ju to určite trápi, no navonok je iná, veselá. Nesmúti za tým, čo sa stalo. Je to moja mama, a máme ju veľmi radi," vyznala sa dcéra.
„Mám určite niekoľkých strážnych anjelov. Tam, hore. Ochraňujú ma. Maminka, ocino, starí rodičia. To sú tí moji najväčší. Teším sa do neba!" dodá žena.
Farár Ferko
Rozprávame sa o kávičkovaní, kamarátkach, háčkovaní dečiek, zvončekov a veľkonočných vajíčkach. Popíjame kávu a postupne sa reč zvrtne aj na toho, s ktorým sme do Horných Kočkoviec prišli. Františka Galvánka.
„Poznali sme sa od detstva. Chodievala som k starej mame do Lúk pod Makytou. Ferko s bratom miništrovali. Babka ho vždy ospevovala a tvrdila, že by bol z neho dobrý pánko. Roky sme sa nevideli. Okolnosti nás dali dohromady. Podľa úsmevu a očí som vedela, že je to on. Začali sme komunikovať a priatelíme sa dodnes. Vieme si veľmi dobre podebatovať, a často, takpovediac, nahrať jeden druhému," spomína Janka.
„Takíto ľudia by mali byť súčasťou personálu na každom oddelení. Neberie, ale naopak, vie dávať! Na nás, kňazoch, záleží, či dokážeme nasmerovať pohľad chorých inam ako iba k vlastnému utrpeniu. U nej je to inak. Ja sa chodím „dobíjať" k nej. Nemyslím to iba v spirituálnom slova zmysle," tvrdí kňaz.
Ako vníma ako kňaz fakt, že pred ním umiera blízky človek, priateľ? „Je to veľmi zvláštne. Je to o niečom inom, hoci by mali ísť osobné veci bokom. Snažím sa byť vždy, ako aj inokedy, nablízku a poskytnúť, čo môžem. Byť nablízku nielen pri sviatosti, ale aj mimo lôžka, ak to dokážu pochopiť a vnímať," hovorí František Galvánek.
Viera
Janka tvrdí, že je odmalička veriaca. K viere ju priviedli starí rodičia a rodičia. „V tomto mám gény najmä po ocinovej maminke. Chorobou sa moja viera iba prehĺbila. Každý, kto neverí, môže banovať. Žije sa s ňou oveľa lepšie ako bez nej!" tvrdí malé žieňa.
„Záleží na tom, kto ako vieru a problémy, ktoré nastanú v posledných dňoch života, pochopí. Keď príde na lámanie chleba, je to úplne niečo iné ako chodenie do kostola. Sme konfrontovaní s niečím silnejším, ťažším. Je to o niečom inom, ak zomiera človek. Je to, takpovediac, iná šálka kávy. Niekedy je tuhá a príliš horká," dodáva kňaz.
Nikdy to neľutovala
„Nikdy som neoľutovala, čo sa stalo. Nikdy som si nepovedala: Prečo sa to stalo, Bože, práve mne? Viac ma „dostala" otcova" rakovina. Nebudem reagovať na vašu otázku, ak by som si mala splniť želanie, či by som myslela na seba, na svoje zdravie. Som chorá, ale šťastná! Nechcela by som byť zdravá a nešťastná, bez priateľov a ľudí okolo seba. Tí mi všetko kompenzujú!" dodáva Janka. S rukou na kalendári iba potichu dodá, že 30. apríla uplynie desať rokov od operácie kostnej drene.
Autor: YETTY
